Na strednú školu som odišla z domu, na internát, štrnásťročná. Zle som to znášala. Bolo to od nás ďaleko a Bratislava bola veľká, rušná, neprívetivá. Pri každom hlučnom prejazde električky som sa strhla.
Toto nebolo najhoršie. Všetko zlé, pri privykaní na Bratislavu, predstihli moje hororové sny. Snívavalo sa mi, takmer každú noc, že som sa vracala domov z internátu, prišla som k nášmu domu a nemohla som vojsť, lebo nikto nebol doma. Pýtala som sa každého, kto išiel okolo, že kde sa naši podeli, ale odpovedali, že nevedia, netušia, nepamätajú si nás, asi sme sa niekam odsťahovali. Ale nie je to možné, naša rodina tu býva asi stopäťdesiat rokov, prečo hovoria, že nepoznajú a nevedia! Kam by sme sa sťahovali, keď toto mestečko máme radi?
Bolo to zlé, ale časom sny ustúpili. Aj na ruch mesta som si rýchle privykla a do Bratislavy som sa zamilovala horúcou láskou. Staré mesto som mala prebádané skrz-naskrz. So spolužiačkou sme vošli do cudzích, starých dvorov, od Michalskej brány, až po Dómkostol sv. Martina, Okolie bolo plné stavebných skvostov. Opýtali sme sa domácich, či si smieme kresliť. Dovolili a cítili sa poctení. Kreslili sme štýlové gotické okná, starodávne vchody, staré múry, porastené machom a všetko, čo nebolo opravené, prestavané a stálo za pozornosť. Nejaké kresby som odovzdala na oznámkovanie, iné..., ktovie? Žiaľ, vtedy som si moje rýchle skice, ktorých bolo veľa, nevážila a neodkladala.
A prišla chvíľa, keď stredná škola skončila. Našla som si zamestnanie a zase mimo môjho domova. Prekážalo mi to, ale menej, ako pred rokmi. Mama ma pripravovala, že kúpila byt, novostavbu v okresnom meste a v lete sa presťahujeme.
Domov sa už nevrátim, nebudeme bývať v našom dome, na našom dvore, so zákutiami, ku ktorým, ma tak veľa viazalo. Opustíme starú dreváreň, sčernetú od dažďa. Ani do vinice nebudeme chodiť, lebo sme ju predali. Pre mňa to bolo nestrávené a nemilé. Toto sú nepríjemnosti dospelosti.
Na nový byt som si nestihla zvyknúť, nastúpila som do zamestnania v cudzom meste, bývala som na priváte. Domov som sa vracala len na víkendy. Raz sa stalo sa, že bol výpadok elektriny. Bol piatok a poslali nás domov. Išla som veľmi rada, bude to predĺžený víkend s našimi.
Teraz sa podržte, nikto nebol doma, ja som nemala kľúče, veď načo, stará mama je vždy doma. Keď nie je, hocikto mi povie, kde šla, či do obchodu, či na tržnicu..., vlastne ja neviem, kde je obchod. Nepoznala som novú časť mesta, susedov, nikoho.
Aj tak som sa pýtala, ale nevedeli. Nikto netušil, krútili hlavou, dvíhali plecia a ja som prežívala hororový sen naživo. Tiekli mi slzy a strácala som kontakt so skutočnosťou, ocitla som sa v strašnom sne. Toto nemôže byť pravda! Bezradne som stála na ulici.
Z vchodu vyšla stará pani, ktorú som nepoznala, podišla ku mne a povedala, neplač, starú mamu zobrala mama k doktorke, odmerať krvný tlak. Ja som suseda, teta Gálusová. Môj brat bol váš sused, u vás doma v starom dome, dobre sa poznáte.
No toto!
Svet je neuveriteľne príjemné miesto pre život! Ja som neostala stáť, ale akčne som sa vychytila hľadať ordinácie obvodných lekárov. Cestou mi radili, že pri nemocnici.
