Inzerát
Ten článok vtedy zaujal skupinku mladých dievčat. Smiali sa na tom. Smiali sa na všetkom, mali šestnásť až sedemnásť rokov a povedali si, že aj ony spravia taký pokus. Dali si inzerát.
“Som dvadsaťročná blondína, hľadám si priateľa. Príď, budem stáť pod vežou. Značka: Hocikedy”
Potom sa nevedeli dohodnúť, či tam pôjdu, stratili odvahu. Iba jedna tam išla. Dokonca nie raz. Aj tam stála pod vežou hocikedy. Keď tade išla, vtedy tam postála. Bolo to každý deň, lebo bývala s rodičmi blízko, v tých zadných dvoroch za obchodmi pod vežou.
V jeden deň stála pod vežou a jedla zmrzlinu. Pristavil sa pri nej chalan.
“Ty si si dala inzerát?” Nebol prvý, toto sa opýtal každý, keď tam stála.
“Aký inzerát?” odvetila drzo.
“Že mám dvadsať rokov a hľadám si priateľa.” Začala sa smiať a triasla hlavou.
“Potrebuješ priateľa?” Smiala sa.
“Nie, nepodala si si?”
“Čo si! Nič som si nepodala.” krútila hlavou.
“No a potrebuješ priateľa?”
“Nerozosmievaj ma, spadne mi zmrzlina,” povedala.
“Kde ťa môžem pozvať na kávu?”
“Tu ma môžeš,” ukázala na stoly pred kaviarňou.
“Tu ťa môžem? Rovno na ulici?” Toto bolo dvojzmyselné. Nevadí, blondína môže hocičo povedať a robiť sa, že nič nechápe.
“Hocikedy,” povedala a on sa rehotal, že ten inzerát podala ona a teraz sa prezradila.
“Nie, ale čítala som ho. Podľa mňa to je iba pre zábavu, kto by si taký inzerát vážne podal.”
“No tak, kde ťa môžem?”
“Už musím ísť,” vykročila.
“Máš dobré nohy.”
“Nie sú moje, požičala som si ich.”
Pod vežou sa porozprávala s mužmi rôzneho veku. Postávali tam, čakali na dvadsaťročnú blondínu. Toho chalana stretla viackrát. Bol zábavný, rada sa s ním pristavila, prehodili slovko dve. Bol dospelý, mohol mať dvadsať rokov, tak odhadom, ale inak zlatý chalanisko.
“Ty si tu zase?” povedal so smiechom.
“Veď si mi povedal, že som si podala inzerát, nevieš?”
“Tak predsa si to bola ty!”
“Nie, ale ak sa taký inzerát objavil, tak pod vežou by mala stáť nejaká blondína.”
“Nie nejaká, ale dvadsaťročná.”
“No, ja mám dvadsať,” povedala.
“Určite! Ty si stredoškoláčka.
“Čoby.”
“Schválne, koľko máš rokov?”
“Nepoviem, čo ťa je do toho.”
“Ak si nohy požičiavaš, možno aj vek si si požičala.”
“Musím bežať,” vždy to končilo takto.
Videla, že ide. Koľkýkrát sa vidia? Vypliešťa oči, smiešne, že ho zase vidí.
“Čo kukáš?”
“Nekukám.”
“Tak čo nekukáš!” Chcel ju chytiť za ruku, ale si ju odtiahla.
“Nechytaj, nekúpiš!”
“Kúpim.”
“Máš peniaze? Ukáž!”
“Čo zase?
“Ukáž ako ma ľúbiš?” Zadíval sa na ňu.
“Tu na ulici?” Prikyvuje. “Tu ťa môžem?”
“Ty len sľubuješ.”
“A ty si taká srandistka.”
“Také nemáš rád?” pučila sa od smiechu.
“Ba, veď poďme niekde. Pozývam ťa.”
“Ďakujem. Ako keby sa stalo. Dnes nemám čas.”
“Ako nemáš, veď tu stojíš?!”
“Už idem,” povedala a vykročila.
“Kde ideš? Do školy?”
“Nie, robím si doktorát.”
Každý deň sa videli a predsa sa nezoznámili. Hádam aj pol roka sa takto stretávali, hoci si meno nevedeli. Času dosť, život je dlhý.
Možno, je dlhý, ale potom ho desaťročia nevidela. Vtedy boli stredoškoláčky, blížili sa k sedemnástim, keď povedala o ňom kamoškám, že sa s takým chalanom často stretla a zrazu nie je. Aj ostatné sa priznali, že s nejakými sa vtedy pod vežou zoznámili, ale len tak nevážne. Nechodili zatiaľ s chlapcami, ale zaujímali ich a keď prišiel čas, každá si našla známosť. Napokon život ich rozdelil.
Dievčina, o ktorej je reč, pozorovala chlapcov, študovala ich povahy a správanie. Potom vyštudovala psychológiu a stal sa z nej klinický psychológ. Vrátila sa do svojho mesta. Už nebývali v tých starých dvoroch a nepostávala pod vežou. Iba niekedy tade išla.
Aj teraz. Pozerá, nie je to ten chalan? Môže to byť on, ale prešli roky, pomaly aj dvadsať a nie si je istá, či je to on. Iba nejasne si ho pamätá. Už nie je strapatý chalan. Ani jeho meno nepoznala, nezoznámili sa. Iba jeho rozžiarené, huncútske oči si pamätá. Prejde okolo bez spoznania? Vypliešťala oči. Zastal, mimovoľne zastala aj ona.
“Zase tu stojíš? Ten doktorát si si už urobila?” Doktorát? Aha, vtedy zo žartu povedala, že si robí doktorát, hoci bola stredoškoláčka. Že, doktorát! No, teda! Usmiala sa.
“Áno, doktorát som si spravila,” povedal, ale on sa už rehotal a ohníčky v očiach boli ako za starých čias. Vyzeral dobre. Mal dobrý oblek, ktorý zakryl prípadné bruško. Oblek mu sekol. Bol to dobre vyzerajúci solventný pán z bohatej cudziny. Ale keď sa zasmial, mladosť bola späť a ohníčky v očiach boli vyslovene huncútske.
“Môžem ťa pozvať niekam?”
Pozrela na neho. Spomenula si, aká drzá bývala a hocičo tresla. Teraz by už nepovedala, tu ma môžeš. Bola decentná a slušná.
“Povedz mi!” hovorí. Hm, pozýva ju. Chce? Je fešák, ale on musí byť dávno ženatý a ona nad všetkým dlho rozmýšľa.
“Za tie roky som si na teba často spomenul. Bola si skvelá.”
“Už nie som?”
“Si pekná, jemná vzdelaná žena, pani doktorka. Si vydatá?”
“Nie, nie som.”
“Už nepodávaš inzeráty?”
“To bolo zo žartu.”
“Nás to zoznámilo. Pre mňa si znamenala veľa. Vtedy som odišiel do zahraničia a chvíľami to bolo ťažké. Mne pomáhali myšlienky na veselé dievča so streštenými nápadmi.
“Teda ten inzerát bol predsa len na niečo dobrý.”
Dívali sa na seba. “Si tu na návšteve?” Prikývol.
“Môžeme sa stretnúť? Predtým sme sa videli hádam aj každý deň,” díval sa jej pátravo do očí. Usmiala sa len trošku, len jemne, nenápadne.
“Mali sme sa vtedy dať dokopy, ale ty si vždy utiekla.” Má pravdu, ale nie všetky stretnutia vyústia do vzťahu.
“Bola som pochabá.”
“Bola si veľmi mladá.”
“Mala som sedemnásť rokov.”
“Pekný vek. Aj by sme si ho zopakovali.”
“Hocikedy,” povedala.
