Kde bol, to je otázka! Kto to už vie?! Treba spraviť rekapituláciu, ako sa to stalo!
Je Štedrý deň. Žena sa snaží všetko stihnúť, aby bolo upratané a slávnostná atmosféra. Varí večeru, deti si upratujú hračky, Keď príde čas, prestrie stôl, dá darčeky pod stromček, aby detičky nevideli. Má všetko, iba stromček má doniesť manžel. Kde je?
Prišiel, nezdržoval sa vysvetľovaním, kde vzal nesúmernú, riedku jedličku, ale hodil sa do vane. Manželka nemohla uveriť.
,,Nič si nepomohol. Aspoň smeti si mohol vyniesť do kontajneru!”
Manžel nahnevaný vyskočil z vane, natiahol si biele trenírky, nastokol na nohy papuče a mokrý sa rozbehol so smetným košom pred panelák. Svietil tam s bielym, holým telom, v bielych trenírkach. Z každého okna na neho zvedavo hľadeli a upozorňovali sa, že kukni!
Okolo išlo auto a trúbilo. Niekto z auta na neho kričí, že Fúz, kam ideš v tých bielych gaťkách? Prekvapený muž položí smetný kôš a podíde k autu.
,,Bratku, kam si sa vybral?” otvára dvere vodič a on si sadne, lebo je zima. Vodič mu hrdo hovorí, že v kufri auta má jedličku, ktorú sám vyrúbal v Sásovskej doline. Teraz ide do pálenice v Rudlovej, má tam demižón slivovice. Volá ho, že je to kúsok za rohom. ,,Poď so mnou a ja ťa doveziem naspäť!”
Bol to dobrý nápad, vošli do pálenice. Majster sa pozrel na muža v tenkých trenírkach a povedal, že asi mu je zima, lebo má fialové pery. ,,Nalejem vám za kališťok, to vás zohreje, aby ste neochoreli. Na zdravie!” Nalial všetkým.,,Vypime si s ním! Aj do druhej nohy. Na zdravie!”
,,Lepšie? Nie veľmi? Tak to zopakujeme. Na zdravie!” pozrel sa skúmavo na holého chlapa. ,,Viete čo? Starou teplákovou súpravou prikrývam fľaše, aby nezamrzli. Oblečte si! Aj starú vetrovku tu mám. Nate! Trošku je zababraná, ale to nič, všakže? No vidíte, ako vám sadla!”
,,Fúz, keď už nie si holý, môžeš ísť so mnou. Idem na Horehron, po švagra.”
Počasie bolo ako na jar, slniečko svietilo. Na sídlisku rástli vysoké, voňavé borovice. Odrážali šikmé slnečné lúče a ihličie na borovici sa ligotalo. Teplota bola iba trošku pod nulou. Po tých pár pohárikoch ísť na Horehron bol dobrý nápad, nič ich nemohlo zadržať.
Teraz sa vrátil a všetko bolo v poriadku, iba to nie, že niekam sa podel prvý január. Pravdaže, aj sedem dní pred ním sa stratilo. Nepamätal si ich, hoci všetky prežili idylicky, v dobrej nálade.
Odišiel takmer nahý a domov prišiel oblečený. Hoci bol v starých handrách a na cudzom bicykli, nič nevedel vysvetliť. Až na ten bicykel, ten si pamätal. Tu na sídlisku, keď sa vracali, sa viezla mladá baba a kamarát spomalil pri nej. Prihovoril sa jej, vravel, že aký pekný pohľad je odtiaľto na Panský diel. Krásna príroda, pohľad pre bohov. Všetko je zasnežené, tam by sa lyžovalo, či nechce ísť.
Nechcela, ale do auta nastúpila, lebo kamoš povedal, že Fúz pôjde na jej bicykli a dá pozor. ,,Však, Fúz? Dáš na bicykel pozor, ako na božie oko?”
Fúz driemal, nevedel o čom je reč, ale bol dobráčisko a prisvedčil. Zanechal posádku auta a odviezol sa domov, lebo tu, popri panelákoch sa mu to zdalo povedomé. Ako udržal rovnováhu a ako trafil domov, to by ste nepochopili, lebo sám to nechápal. Mozog mal v jemnom opare, čo niekedy pomáha. Oprel bicykel o panelák a zazvonil, aby manželka si po neho prišla dole. Ďalej nič nemusel, iba opierať sa o stenu.
A je to!
To je celý príbeh, ktorý sa potom ústnym podaním šíril po sídlisku o chlapovi, ktorý odišiel na štedrý deň a nevedel, kde sa prepadol prvý január, alebo ešte pár dní pred ním.
Bol to veľmi poučný a pre niektorých dokonca odstrašujúci príbeh. Je dobré, ak sa ľudia poučia. Ale ničomu neverte! Alebo sa to stalo aj niekoľkým ďalším mužom, alebo ľudová tvorivosť zapracovala, lebo poznám viac verzií.
Všetko, čo sa v živote naučíš ti bude na úžitok! Šťastný nový rok a celý rok 2020!
