Berieme mikrofón a ideme do ulíc.
Pýtame sa: Poznáte povesť o sitnianskych rytieroch?
Odpoveď sú rozpačité pohľady. Nepoznajú, sú primladí. Ideme ďalej, pýtame sa. Trochu vedia, usmievajú sa, tvária sa ochotne, ale iba tušia. To nestačí.
Asi sme ďaleko od Sitna, sadáme do auta, ideme bližšie.
Sitno, s výškou 1009, je v Štiavnických vrchoch, ktoré je najvyššie sopečné pohorie Západných Karpát. Atraktívnosť územia zvýšil rozvoj baníctva, Stalo sa to za pomoci prisťahovaných nemeckých zakladateľov baní, na pozvanie nášho kráľa v minulosti. Banská Štiavnica je krásne starobylé mesto, ktoré bolo centrom baníctva a doteraz uchováva ich slávu.
Pýtame sa na povesť o sitnianskych rytieroch. Poznáte?
Poznáme, poznáme!
Poznajú v rôznych verziách a spoločnú majú jednu vec, očakávanie, ktorému veria všetci. Ak bude najhoršie, vstanú z hlbokých úkrytov pod Sitnom a zabojujú za zlepšenie života na Slovensku. Sú tam a čakajú. Každých sedem rokov sa roztvorí skala, pripravení rytieri stoja pri koňoch a driemu. Pravá noha v strmeni, len skočiť do sedla. Otvorila sa skala a oni sa zobudili.
Jeden zakričí:
,,Čo, už?"
,,Ešte nie!" je odpoveď a oni môžu naďalej driemať a čakať.
Táto povesť sa objavila v roku 1877 v Národných novinách.
Pýtali sme sa obyvateľov Banskej Štiavnice, či veria v túto pomoc. Áno, veria. Najviac veria starší občania. Mladší sa usmiali, ale veria. Nevedia ako by vedeli pomôcť, ale veria. Má niekto nápad?
Ale jeden starší občan povedal, že on veru nevie, lebo sa povráva, že sitnianskych rytierov videli vykrádať sa z hory von a smerovali k štátnej hranici. Asi ani sami neveria, že raz zaznie:
,,Už! Nastal čas za nás zabojovať! Sitnianski rytieri vstávajte, hor sa do boja za Slovensko!"
