Bolo to dávno. Začínam ako keby som písala rozprávku, ale naozaj kde bolo, tam bolo, u nás doma, v našom domčeku to bolo. Bol štedrý večer, práve sme dojedli slávnostnú štedrú večeru v kuchyni, lebo v izbe na stole čakal na nás vyzdobený vianočný stromček.
V izbe na stole sme mali krásnu jedličku, plnú nádherných a nevídaných vianočných ozdôb. Teda, ja som to tak vnímala. A pod stromčekom boli tri darčeky. Mama razila teóriu, že Vianoce nemajú byť o darčekoch, ale o láske medzi ľuďmi a v rodine. U nás to tak aj bolo, mali sme dobré vzťahy, tri generácie žien, dobre sme sa znášali.
Keď Ježiško jemne zazvonil a jeho anjelský pomocníček, ktorý pomáhal s darčekmi odletel, stará mama zapálila prskavku a zhasla svetlo v kuchyni. My sme otvorili dvere do izby, z ktorej čarovne svietil stromček, vábil a volal nás, aby sme vošli.
Svetlo v izbe zasvietili, a ja som skúmavo prešla zrakom po darčekoch. Bábiku som si nevšimla, ale čipkovanú kombinetku, v priesvitnom celofáne som si všimla prvú. Vrhla som sa a očarená som ju začala opatrne rozbaľovať. Bola to kombinetka pre mamu, biela s čipôčkou. Priložila som si ju k pleciam. Presne, toto som chcela dostať.
Mama sa mi snažila naznačiť, že to je jej darček, ale ja som nevnímala. U nás kupovala darčeky mama všetkým trom. Napokon sa ma opýtala, že kde by som to nosila a ja som sa jej s dôverou priznala, že túžim sa v tom hrať na anjela pomocníka. Stará mama sa zasmiala a mama mi prisľúbila, že vždy si môžem jej kombinetku vybrať zo skrine, vtedy keď sa chcem zmeniť na anjela. Inakšie ju bude ona nosiť, normálne pod šaty. Prípadne, keď narastiem, tak ju zdedím.
Pravda je taká, že kým som vyrástla, kombinetky sa prestali nosiť, dokonca upadli do zabudnutia. Iba táto čarokrásna predstava sa zachovala, ako nedostihnuteľný, vytúžený vianočný darček, ktorý nebol určený mne.
