Prišla suseda, opýtala sa, či nie je u nás jej muž.
O mne hovoria, že nevnímam realitu, mám svoju a žijem v bubline, preto som sa pozrela pre istotu doprava a doľava. Nebol tam nikto a povedala som, že u nás nie je!
Na to sa ozvalo moje malé dievčatko, ktoré ešte nevedelo poriadne hovoriť:
Isli do krcmy.
Znamenalo to, že jej muž s mojim mužom spolu išli do krčmy do Rudlovej.
Obidve sme sa len díval na dieťa.
Ja som nevedela, čo povedať, ani to som nezbadala že prišli a vôbec nie, že odišli a decko vie všetko.
Ale suseda to spochybnila a povedala, že jej muž je v obleku a do krčmy by v obleku nešiel, lebo tam sa z takých smejú.
K tomu som nemala čo povedať, ale dieťa sebaisto prehlásilo:
Mal sivú bundicku!
Sivú? Veď nepozná farby! Ale sused používa na ten kus odevu slovné spojenie, sivú bundičku si oblečiem a to predznamenáva, že pôjdu do krčmy.
Suseda išla domov skontrolovať skriňu, či chýba sivá bundička a či je v skrini odložený oblek.
Ja som ostala stáť a zamyslela som sa, že keď príde čas dať naše dieťa na štúdium, asi bude vhodná škola pre špiónov, ak taká existuje.
Hoci v tej chvíli som mala pocit, že dievčatko, ktoré ešte poriadne hovoriť nevie, tú školu už má vyštudovanú.
Vtedy som bola na materskej dovolenke, ale doteraz sme nezistili, či máme školu pre špiónov.
Trošku mám pocit, že taká škola nie je potrebná, stačí využívať danosti a schopnosti s ktorými sa niektoré ženy už narodia. Také by mohli špiónsku školu založiť a rovno vyučovať. Ale neviem, či je dosť veľa žien s takými schopnosťami. A či tie schopnosti vedia využiť aj vo všeobecnosti, alebo len na vlastných mužov a blízke okolie.
