Máme to doma. Je to maličká sučka Lala. Má tri roky a materstvo ju tak vyčerpalo, že má ťažký krok starého psa a pohľad nekonečne unaveného tvora. Pri najmenšom rozruchu si to švihá pod gauč.
Správne! Vyriešila si to po svojom. Klobúk dolu! Na to, že má veľmi malú hlavu, našla dobré riešenie. Mimoriadne dobré, rýchle a ľahko dostupné. Nikdy som nevidela predtým takto ľahko riešiť problémy a zamyslela som sa nad tým.
U každého sa nájde niečo, čo sa musí riešiť. Niečo sa dá, iné, ťažko. Alebo len dotyčný nevidí, ako by sa to dalo riešiť. Tak je, niektorí jedinci sa pohybujú v bludnom kruhu.
Ale ja chcem písať o matkách, ľudských matkách. O tom, že niekedy majú ťažkosti a neriešiteľné problémy. Aj vy viete, poznáte to. Veľa konkrétnych vecí, ktoré matka musí riešiť, ale ja chcem pripomenúť len ten všeobecný. Sučka po krátkom čase, ktorý má od prírody určený, opustí mláďatká, alebo drobce jej vezmú. My, matky, sme na tom inak.
Matka má celoživotný pocit, že svojim deťom musí pomáhať a byť k dispozícii, hoci niekedy je to nad jej sily. Ak nikde pomoci, nikde sa riešenie nečrtá, nemá kto pomôcť, potom je to fakt ťažké. Nielen, že má ťažký krok starého psa, ale vyhasnutý pohľad a unavené telo, ale aj srdce a vyhasnutú dušu. Niektoré matky, potom volia z nášho pohľadu nevhodné riešenia, lebo sa jej zdá, že nemá iné. Nad tým som rozmýšľala.
A že sa nemôže skryť pod gauč, kým sa problém sám vyrieši.
