Mala som pocit, že toto sú nezabudnuteľné slová, lebo ma ten výrok prekvapil. Navždy si ho zapamätám, ale nestalo sa. Interpretujem výrok svojimi slovami. Povedal to Seneca? Neodprisahala by som, ale z jeho diel je veľké množstvo citátov.
Chlap, ktorý chodil v bielej plachte a v tom čase chodili všetci v tom istom, chcel týmito slovami napomenúť mužov, že sa nemajú príliš venovať obliekaniu. Protestoval proti tomu, že sa muži fintia, zdobia, venujú veľa času svojmu výzoru? Už vtedy? No teda!
Teraz sa muži obliekajú lebo majú do čoho, ale vtedy, veď nemali na výber. Biela plachta, alebo..., ja neviem čo. Poznám antické sochy, reliéfy, alebo aj nástenné maľby z Pompejí. Muži aj ženy sú v jednoduchom oblečení, skoro všetci v bielom a nič iné okrem plachty preloženej cez plece som nevidela.
Ba, áno. Ešte chodili aj bez šiat, holí, nemali problém s nahotou. Športovalo sa zásadne bez šiat, telo natreté hustým olejom, ktorý svojím zloženým a klzkosťou bránil zraneniam. Vtedy objavili mydlo, ale starci to nedovolili, odmietali, považovali to za rozmaznanosť. Olej so špinou z tela zoškrabávali škrabkou, na to určenou.
Ak si na také telo, ktoré nemali čím odmastiť, obliekli čisté biele oblečenie, určite sa zašpinilo zvonka, zdnuka. Možno to bola tá nedbalá elegancia. Inakšie, čo mohlo byť prehnane módne, to neviem vymyslieť. Lemy, opasky, spony, šperky. Čo ešte? Nič mi nenapadá.
Rímske oblečenie bolo prevzaté z gréckej, antickej módy a pokračovalo, nosili takú istú tuniku, takmer bez zmeny. Rímski muži, slobodní občania cisárstva, si na tuniku obliekli tógu, kus látky. Nosenie tógy, zavinutie, riasenie, bol dôležitý študijný predmet, internet tvrdí, že rovnako uznávaný ako rečníctvo.
Antickú módnu tému zanechávam, nešlo mi o módu. Mám rada mužov oblečených v dobrých oblekoch, košeľa môže mať rozopnutý gombík, to sa mi zdá dosť ležérne. Ešte radšej počúvam múdrych mužov. Nemusí to byť Seneca. Jeho meno som poznala, filozof, určite suchár. Ale to čo som si o ňom prečítala, tak to stojí za to.
Lucius, Annaeus Seneca (4 pr.Kr. - 65), jeden z najvýznamnejších rímskych filozofov. Jeho rodina patrila k nobilite, už otec bol známy republikánskym postojom. Cez to všetko syn sa spoločensky angažoval v najvyšších kruhoch okolo troch cisárov, ktorí sa vystriedali za jeho života.
Cisár Caligula ho chcel dať zavraždiť pre politické názory. Zachránila ho jedna z cisárových mileniek. Napriek tomu sa nevyhol vyhnanstvu. Ďalší cisár, Claudius, ho obvinil z cudzoložstva s Caligulovou sestrou. Nakriatla ho na to cisárova manželka.
Za takéto obvinenie bolo vyhnanstvo. Vo vyhnanstve napísal dve významné filozofické diela o úteche. Claudiova nová manželka vymohla jeho návrat a vybrala ho za vychovávateľa jej syna Nera, budúceho cisára. Seneca mal na cisárskom dvore veľký vplyv, až dovtedy, kým mladý cisár Nero nedal zavraždiť svoju vlastnú matku.
Za najväčšie Senecovo zlyhanie sa považuje jeho žiak Nero, u ktorého rýchle nastal zvrat k tyranii a obeťou sa stal aj jeho učiteľ. Dal ho odsúdiť na nútenú samovraždu.
Seneca bol uznávaný filozof aj vo svojej dobe a aj po mnohých rokoch, až doteraz, iba súčasníci videli a poukazovali na rozpor medzi jeho filozofiou a spôsobom života.
Nevypracoval novú filozofiu, priklonil sa ku skupine stoikov. Ich myšlienky rozvinul, rozpracoval, za to bol veľmi uznávaný a tej filozofii bol verný až do konca života. Napísal múdre filozofické diela, doteraz sa publikujú, prekladajú. Stoicizmus dáva dôraz na harmonický život a vyrovnanie sa so smrťou.
Od prispievateľa som dostala informáciu, že autorom výroku je Publius Ovídius Naso, rímsky básnik, jeden z najväčších. Od Senecu bol približne o 40 rokov starší, nikdy sa nestretli, ale osud mali podobný.
Ovídia poslal do vyhnanstva cisár Augustus, príčina je neznáma. Mohol byť zapojený do sprisahania proti nemu, alebo cisárov hnev vyvolalo básnikovo dielo, v ktorom pobádal k cudzoložstvu a frivolite. Boli v rozpore so zákonom, ktoré prikazovalo monogamné manželstvá a manželskú vernosť. Odpustenia sa nedočkal, zomrel vo vyhnanstve pri Čiernom mori.
Tvoril aj vo vyhnanstve, jeho poézia ovplyvnila neskoršiu európsku básnickú tvorbu.
