Na železničnej stanici odovzdávali Oskary

Písmo: A- | A+

Táto správa je tak neuveriteľná a až tak neskutočná, že dokonale vystihuje zvláštny čas, ktorý žijeme.

Budova železničnej stanice, kde sa odovzdávali Oskary je veľkolepá, pekná, štýlová, ale predsa len nie je divadlo, ani kino a nesúvisí s filmovým umením. Je to stanica, kde ľudia prichádzajú a odchádzajú, hoci tam to bolo iba symbolicky prítomné, predpokladám, že ju dávno vyradili.

Stanica vo všeobecnosti je charakteristická rýchlym pohybom veľkého množstva ľudí, ktorí sa ponáhľajú. Chaotická rýchlosť, nejasné a neznáme smerovanie pripomína dlhší čas našu dobu. Aj tak sa pridávame k davu, predierame sa, necháme sa unášať, niekedy aj nedobrovoľne, lebo inej cesty niet. Je otvorená a vedie dopredu.

Celá slávnosť bola iná, ako sme po roky odovzdávania filmových cien videli. A predsa nadšenie nebolo o nič menšie. Emócie a prejavy vďaky boli plné dobrých slov a miestnosť sa plnila šťastným vzduchom, možno dychom, ktorý, zdá sa, vyvolával dobrý pocit.

Je to o filmoch, ale nechcem o tom písať. Už to napísal niekto, kto je nadšenec filmu a venuje sa filmovým cenám , alebo práve teraz to aj viacerí píšu. Nájdeme a prečítame si o nových, víťazných filmoch aj na tomto blogu.

Železničná stanica mi pripomenula zvláštnu atmosféru nedávneho stretnutia. Koronavírus viac ako rok bráni stretávaniu sa ľudí, ktorí nie sú členovia jednej domácnosti a neumožňuje v žiadnom prípade stretnúť človeka z iného okresu.

Ešte nebol prísny lockdown a priateľ ma pozval na stretnutie na železničnej stanici, lebo sme sa dávno nevideli. Vystúpil z vlaku a stáli sme tam s rúškami na tvári s krátkym pozdravom, máličko v rozpakoch. Vyslovili sme pár obvyklých otázok, ktoré sa kladú pri stretnutí, ak sme sa dávno nestretli a máme krátky čas na slová,

Správne slová neprišli a postávali sme na peróne s úsmevom. Pritom som mala na jazyku, že som prekvapivo šťastná z toho, ako som ho zbadala vystupovať z vlaku, aj z toho, že sa vidíme, a ten bizarný nápad stretnúť sa pri vlaku je vlastne dobrý. Trepoce sa mi srdce zo stretnutia, ale nezdalo sa mi vhodné vysloviť to. Malý darček prešiel z ruky do ruky, rozbalíme až doma.

Boli sme vykoľajení, ako vlaky bývajú.

Mal prekvapivo zdravú farbu tváre, asi nasadil zdravý životný štýl a to som mu povedala. Čas určený na stretnutie práve uplynul a z diaľky prichádzal jeho vlak. Dohodli sme sa, že sa takto ešte stretneme na stanici, ak to koronavírus dovolí, alebo počkáme, kým sa pominie. 

Vlak sa zmenšoval a mne prichádzali na um konečne slová. Potom mu poviem, ale už sa nedalo, hoci sme si párkrát zatelefonovali. Po istom čase bol jeho mobil nedostupný a nevedela som čo sa deje.

Dozvedela som sa zvláštnymi cestičkami, dokonca okľukou cez Kanadu, že priateľ zomrel na koronavírus v nemocnici, vo vedľajšom okrese, dva mesiace po našom stretnutí. Už pri prijatí bol vo veľmi zlom stave a preto nikomu nevolal a nikto nevedel, že ochorel. Bol iba pár dní v nemocnici, nebolo pomoci, jeho ťažký stav nevedeli zvrátiť a zomrel. Aj toto nesie pečať doby rýchly život, náhla smrť. Potom aj to, že celý svet je prepojený, rieši rovnaký problém.

Železničná stanica spája, prejdeme cez ňu a netušíme, či len odídeme, alebo sa aj vrátime. 

 .