Zametala som chodník pred domom, zmeny počasia ma rozladili a nebolo mi do spevu, hoci ja stále spievam. Nebojte sa, spievam iba polohlasne.
Okolo išla kamoška Janka, len tak v teplákoch, že ide na cintorín. Obecný rozhlas hlásil, že kosia trávu a na hroboch bude z trávy neporiadok, chce to upratať. Pýtala sa, či nejdem s ňou. Idem, vykročila som okamžite.
Išli sme k zadnej bráne cintorína, máme to blízko. Upratali sme hroby od trávy. Nabrali sme si vodu a umyli mramor. Všetko bolo čisté, ako v obývačke. Môžeme ísť, ale keď je človek taký rozbehnutý, nežiada sa ísť domov. Ideme ešte niekam.
Môžeme sa vrátiť hlavným vchodom cez dedinu.
Nie, povedala kamoška, sme v teplákoch, takto po dedine nepôjdeme!
Nič sa neboj, nikoho nestretneme, v tomto čase, v sobotu popoludní je dedina ako vymretá, presvedčila som ju. Tak sme išli. Uprostred dediny zďaleka kričí známa, že ale, kočky, v teplákoch po dedine?
Janka sa na mňa vyčítavo pozrela, že veď som vravela, ale rozosmialo nás to. Ne-va-dí, sme si skandovali do rytmu a do kroku. Bola jediná, koho sme stretli. Ale pred supermarketom vidíme, že nebude jediná. Je tam menší dav ľudí. Prekrikujú sa, vchádzajú do predajne, vychádzajú, tlačia sa. Tí, ktorí vychádzajú majú plné nákupné vozíky a nákup nakladajú do áut. Je výpredaj, predajňa sa ruší.
Vieme, už sme si nakúpili doobeda, ale davová psychóza nás vtiahne spolu s ostatnými kupujúcimi do predajne. Viete prečo? Na vchode je nový nápis, že všetko za polovicu. Bol by v tom čert, keby sme niečo využiteľné nenašli, čo sa doma zíde. Chodíme skúmame, ale mne sa nálada pokazila, lebo ľudia do mňa vrážajú nákupnými vozíkmi, strkajú sa, predbiehajú, stúpajú po nohách a kričia na seba.
Mám nutkavý pocit ujsť! Lenže chcem niečím naplniť nákupný vozík, keď som ho už ukoristila a prebojovala sa dverami dovnútra. Čo kúpim, keď doobeda už nebolo ničoho, čo by stálo za reč?
MIKSLE PIKSLE - zjedzte si! Cukríky nechcem. Nálada je pod úrovňou mora. Mala by som si malou čokoládkou vylepšiť náladu. To vždy pomôže. Áno, šup do vozíčka. Ďalej!
UROB SI SÁM - ty si urob! Aha, to je časopis, dobré rady pre kutilov. Šup do vozíka! Som hrozná, negatívna, sťažujem sa sama sebe.
NESTEŇ, KRAVA TI ZDOCHNE!
Toto nepredávajú, to sa iba tak povie. Musím zamávať kamoške, že odchádzam, mám toho po krk. Zdvihnem ruku, kývam a aj z dvoch strán mi odkývajú. No neviem, zdá sa mi, že ich nepoznám, ale ďakujem pekne za pozdrav. Napravilo mi to náladu. Ahojte! Čavík! Nič nemusím kupovať na polepšenie, stačil úsmev. Úsmev je zadarmo, aj tak ním ľudia šetria. Ale keď je všetko za polovicu, beriem čokoládky pre celú rodinu, päť kúskov. Šup do vozíka!
Smerujem k pokladni a všetci okrem mňa majú plné vozíky. Tak vidíte, sú ľudia, ktorí si vedia vybrať. Vidím, že kamoška smeruje tiež k pokladni. Zaradím sa za ňu a ona vraví, že zobrala pre celú rodinu balenú vodu a má dopoly plný vozík. Hej? My pijeme vodu z vodovodu. Aj na to mám riekanku, že náš Peter to pil, tri minúty žil. Preto sa aj ja načiahnem k stojanu, ale nie po vodu. Zase po svojom, pri pokladni sú čokoládové tyčinky, hádžem zopár do vozíka. Niekto ich u nás doma zje.
My sa zdravo stravujeme a ja som vzala samé čokoládky. Aj tak mám skoro prázdny vozík. Mám kvôli tomu mierne zlý pocit. Priložíme kartu, spraví ,,píp” a vykročíme.
Nálada sa vylepšuje, dnes v teplákoch prejdeme dedinou. S úsmevom, lebo stenať sa nesmie! Veď viete, keď stenete, krava vám zdochne.
