Zvyknem si všetko zapisovať. Ako politici si zapíšu, čo kedy povedali, aby sa mohli za myšlienku postaviť, alebo ju poprieť. Na zápisky spotrebujem každý papier, ktorý máme doma.
Keď boli deti malé, školské písanky, ktoré neboli úplne do poslednej strany dopísané som využívala na svoje zápisky. Zapísala som si rozprávky, ktoré som vymyslela.
Myslíte si, že som z nich vytrhla prázdnu stranu a tak som si niečo zapísala? Kdeže, to by sa rýchle stratilo. Ak si niečo zapíšem, tak preto, aby sa zápis zachoval.
Teraz je to inakšie, ale zápisy stále zachovávam, tú myšlienku stále mám. Iba školské zošity nemám, dali sme ich do zberu, keď školy robili zber papiera. Teraz je na to zberný dvor a kontajnery na triedený odpad.
My papier nedávame do kontajneru na papier. Nie, ani do iného kontajneru nedávame. Teraz sa smejete, či ich používame ako toaletný papier. Naozaj je to tak a predsa trošku inakšie.
Počkáme si, kým avizujú, že príde auto z papierne, a my odovzdávame balíky papiera úhľadne zviazané motúzom. Nie som si istá, či sú to Harmanecké papierne, alebo iná papiereň. Auto je veľké, aby sa veľa zmestilo. Zodpovedný človek balíky odváži a výmenou za starý papier dá toaletný papier, obrúsky, alebo papierové utierky. Dobré, nie?
Ale nie preto sa musím polepšiť.
Nedávno mi dcérka dala školskú písanku, že si do nej môžem zapisovať. Potešila som sa, lebo stále píšem na cetlíky a všetko strácam. Do tejto písanky si budem písať. Ach krása, je nová, kúpila ju pre mňa? Podozrivé, prečo by? Ale potešila ma. Úplne je prázdna. Skvelé, mám veľa miesta, veľa si zapíšem. Hneď som aj začala.
Ale inakšie sa stalo, písanku som niekam založila a našla som ju až po rokoch. Vlastne dcérka ju spoznala a identifikovala.
Maminka, túto písanku som ti ja dala, povedala s nadšením a rovno ju niesla do obývačky, že ju dá do pléna na verejné čítanie. Naši sa radi smejú, u nás je vždy dosť mládeže.
Počujem smiech, idem aj ja počúvať. Čo také smiešne som mohla pred rokmi zapísať?
Písanka je prázdna, ani jednu stranu som nenapísala, hneď sa stratila v hĺbke skrine. Iba na titulnú stranu zvnútra som drobnými písmenami pekne šporovlivo, do úhľadného stĺpčeka pod seba písala heslovite: ráno, vlažnú vodu, raňajky, kávu, a ďalej denný poriadok. Napríklad cestou domov obchod, záhrada, burina, okopávať, polievať...
Pravdaže, robíme to niektorí z rodiny, ale nie každý deň a programovo sa tomu vyhýbame, lebo príroda si poradí aj bez nás. Niekedy prší, to je dobre, niekedy neprší, aj to je dobre. Burina napríklad udržiava vlahu v pôde. Ale aj to je dobre, ak ju vytrháme a dáme do kompostéru, aby sa premenila na kompost. To je taktiež dobré, však!
Príroda si vždy poradila, aj keď ju ľudia nekultivovali. Síce na poliach nebola úroda, ale ľudia si poradili, jedli mamuty.
Vo vnútri písanky našli vložený úzky papierový pás, cetlík, na ktorom bolo napísané:
Musím sa polepšiť, tieto každodenné horúčavy mi pripomínajú, že ak po smrti pôjdem do pekla, takéto horúčavy v pekle budú navždy a to nevydržím.
Čo sa smejete, to nie je moje krédo, to som si vypísala jeden vtip. Ja sa nemám prečo polepšiť!
Tak na tomto sa smiali ešte viac, až sa prehýbali v páse, plieskali po stehnách a potom ležali na gauči v záchvatoch smiechu. No, mladosť pochabosť. Smejú sa na všetkom, videli ste to niekedy?
