Svadba veľká sa konala... spojila dve rodiny. Bola to krásna oslava a kráľ Ašati ponúkol kráľovi Dhárašátovi pohostninnosť vojho veľkého paláca. Prepustí mu polovicu aj tak budú mať dosť priestoru. Ale kráľ s rodinou si uvedomili, že dobre im je vo vzdušných sieňach banyanového stromu. Ten názor mala aj Narjani.
Kráľ sa rozlúčil a vrátil sa domov s brahmanmi, aj s jazdcami. Veľké debny s darmi pre kráľa, kráľovnú a ženícha rozdal, výbavu pre nevestu v debnách dali do skrýše pod skalný previs. Pozakrývala ich konármi a listím. Niečo Narjani vyberie a porozmýšľa, ako by sa dali využiť.
Čo robíš dcéra moja, balíš sa, chceš odísť s otcom? Opýtala sa kráľovná. Narjani ostala prekvapená, že kráľovná na chvíľu opustila kráľa. Ubezpečila ju, že nechce odísť, iba by rada využila tie krásne veci, ktoré doviezla. Mohli by sa spolu poradiť. Kráľovnú to potešilo, vďačne ju objala. Zmenila si nám život, dcérka. Narjani mala nutkanie, povedať jej o tajomstve, ale usúdila, že kráľovná už dostala od života dosť úderov. Nesmie nič povedať, sama to musí zvládnuť.
Narjani ostala zaskočená krutou pravdou a veľmi sa bála. Ona, ktorá na zlatom koči putovala cez lesy, pustiny, tŕne, dokonca prešla vražednou púšťou, sa teraz neodvážila odísť ani na pár krokov. Sedela pri kráľovi a kráľovnej.
Na zlý osud nemyslela... celé dni im spievala. Kráľ mal rád, jej svieži, mladý hlas, rád počúval žartovné pesničky o zvieratách. Trápilo ju iba to, že ju strach tak zväzoval, že nedokázala milovanému Satjavánovi pomáhať, ani s ľahkými prácami. Zaobstarával jedlo, rúbal drevo na ohnisko, zápaľné obety bohom vykonával denne, po daždi opravoval listy na strechách chatiek. Zbieral lesný med z bútľavých stromov, divú ryžu a aj ovocie musel zbierať sám. Aj kvety do košíkov natrhal.
Nohy mal doráňané z lesných chodníkov, z tŕňov, z klzkých kameňov. Ruky mal samú jazvu od úderu struny luku. Medzi obočím sa mu vytvorila od starosti vráska. Och, môj krásny Satjaván, muž s mesačným svitom! Musím mu pomáhať, uľahčiť ten rok, ktorý mu ostáva.
Naučila sa pomáhať mu, veľa prác robila s ním. Vankúše, prikrývky vybrala z debien, závesy rozvešala medzi konáre, skrášlila obydlie kráľovským prepychom. Vietor kolísal zvončeky šťastia. Satjaván, som rada tvojou manželkou.
Veľkú lásku prežívala... na zlé nemyslela. Si šťastný, princ môj? Áno bol, ona si uvedomila, že je to jej úloha. Je ľahké urobiť milovaného šťastným. Nikdy som takýto šťastný nebol, ako tento rok. Nie je to ešte rok, vykríkla. Satjavána prekvapila jej prudká reakcia. Narjani bežala do lesa spočítať zárezy.
Ostával jeden mesiac. Tak málo? Ako spomalým čas, čo môžem urobiť, aby sme boli viac spolu. Už sa od neho nepohla, chodila s ním aj do lesa. Netreba Narjani, uštipne ťa divá včela, alebo zavalí strom. Vtedy ma budeš bozkami liečiť!
Keď ostávali tri dni, poprosila kráľa, aby mohla držať trojdňový prísny pôst.
Dcérka, to ťa zabije, povedal kráľ. Musím, nie mne ide o život. Satjaván o tom vie? Nevie, šepla. Blížil sa syn. Prikazujem ti trojdňový pôst, povedal kráľ.
Osudu svojmu čelila... krutému. Satjaván nechápal otca, bál sa, že to jeho krehká žena neprežije. Obliekla si šaty z trávy, teraz bolo vidieť, že má tenké kosti ako vtáčik. Tri dni stáť bez pohnutia, bez jedla, ukladali veľkým vinníkom. Ona tri dni prosila bohov, neberte mi Satjavána. Po treťom dni odpadla, ale okamžite vyskočila. Z chatky vyšiel jej muž. Iba som sa potkla, drahý, ale pôst sa práve skončil. Pôjdem s tebou drevo rúbať, trocha prechádzky mi dobre spraví, prosila ho sladko. Otec nedovolí, nádejal sa, ale otec cítil jej nemú prosbu. Choď a dávaj na neho pozor, pošepol.
