Na cestu sa novú dala... Stále bolo včasné ráno. Príroda sa prebúdzala. Satjaván si vzal sekeru a vykročil do lesa. Narjani sa ho chytila a kráčali spolu.
Šikmé lúče prenikali pomedzi stromy. Zašli za zákrutu. Ako sa to stane? Musím byť pohotová. Predbehnem zlú chvíľu, ochránim ho. Keby padal strom, odsotím ho. Musím pozbierať posledné sily. Ale nebolo treba.
Satjaván povedal, že ho rozbolela hlava. Hlava mi praskne a klesol do trávy. Kľakla si k nemu. Satjaván neotváral oči. Hladkala ho po čiernych vlasoch. Privolám pomoc, pomyslela si. Drahý môj, milovaný.
Postavila sa a za ňou stál vysoký muž. Na hlave mal žiarivú korunu a oči mu plápolali tmavým ohňom. V rukách držal dlhý špagát.
Viem, že si boh, úctivo sa mu poklonila Narjani. Čo si želáš? Muž neodpovedal, stáli bez slov.
Som Jáma, boh smrti, nakoniec prehovoril. Vezmem tvojho muža, Narjani. Ona sa zadivila, že ju pozná a on jej povedal, že je najobetavejšia a najvernejšia, ale musí zobrať dušu jej muža, lebo zomrel. Ona ho prosila, aby jej ho nechal a on jednoducho povedal, že jeho povinosťou je odnášať duše zomrelých. Zohol sa a jedným trhnutím vytrhol mŕtvemu dušu. Ona sa hodila na mŕtve telo, ale vyskočila a bežala za bohom.
Neber mi ho Jáma! Vráť mi môjho Satjavána!
Boha smrti sprevádzala... išla s ním a pýtala Satjavánovu dušu. Celý les načúval, čo odpovie boh. Nemôžem, povedal. Jáma, skríkla na neho a on sa rozmrzený obzrel, že čo zase. Neťahaj ho po zemi! Necíti to... Aj tak! Jáma si prehodil zviazanú dušu cez plece. Išli cestou, necestou a boh jej povedal, aby sa vrátila, nezvládne tú cestu.
Nemôžem, prisahala som, že ho nikdy neopustím. Išli ďalej. Cesta bola nepredstaviteľná. Boh ju posielal preč, ale ona sa nedala. Narjani, za tvoju oddanosť ti splním želanie.
Vráť mi Satjavána!
Iné si želaj, toto nemôžem splniť! Vtedy si zaželala, aby Dhárašáta videl a zase bol kráľom. Stane sa, povedal boh a pohli sa ďalej. Cesta bola ešte horšia, boh jej milo povedal, že sa má vrátiť, ale ona namietala, že trikrát obišla s manželom svadobný oheň, nemôže ho opustiť. Druhýkrát si niečo želaj!
Vráť mi Satjavána!
Dušu princa si pýtala... ale boh jej povedal, že veď vie, že to nesmie urobiť. Tak potom jej želanie bolo, aby jej dobrý otec mal syna. Stane sa! Boh zastal. Tak si manžela milovala? Tak ho milujem.
Čo je láska?
Ty by si to nevedel, všemocný boh? Nie, neviem. Bozky, objatia, vášeň?
Toto všetko, ale aj spoločné rána, spoločné radosti, starosti. Ochota spraviť radosť tomu druhému, vyjsť mu v ústrety. Prežívať s ním život. Toto si mi vzal!
Ty si prvý človek, ktorý sa ma nebojí. Želaj si niečo po tretí raz!
Satjavána mi, prosím ťa, daj!
Od bohov ho vyprosila... Stál a díval sa dlho, dlho. Nech sa stane! Povedal hrôzostrašný boh a rozviazal dušu. Tá letela, letela a ona za ním.
Buď šťastná Narjani so svojím mužom! Zakričal za ňou, ale ona ho už nepočula, bežala za Satjavánom. Od rána kráčala, v tme ho ťažko nájde. Zrazu videla ohník a pri ňom sedel Satjaván.
Drahá, kde si bola, pýtal sa s láskou a vystieral k nej ruky.
Poďme domov, určite sa o nás boja, povedala. Vyšiel mesiac a za zákrutou, v diaľke, videli ten ich velikánsky strom, zvláštny figovník, ktorý mal meno banyan.
