Óda na radosť je hymnická skladba, napísaná dávno a stále pôsobí na nás aj hudba, aj každé slovo. Dobromyseľný nápad mladého básnika, Fridricha Schillera, že všetci ľudia budú bratia, ak vstanú na svitaní, (kým sú mladí a majú čistú dušu), a postrážia, aby sa svätý mier nenarušil, aby plač a smútok odišiel.
Áno, aj ja si to želám a nielen ja. Len mám zlý pocit, že my o tom nerozhodujeme. Už je dosť silná podporná skupina mužov, ktorí si pýtajú vojnu, bežia popri bežcovi, politikovi, ktorí už finišuje, blíži sa k svojmu vysnívanému cieľu a to je vojna.
Oni tú vojnu rozpútajú, čakajú len na príležitosť. Dejiny ukazujú, že vždy to tak bolo, malá udalosť rozpútala veľkú vojnu. Hymnickú Ódu na radosť nepoznajú a nemajú záujem o také veci. Smejú sa zo slov ,,ľudstvo" a ,,mier". Nie sú bežní ľudia. Nežijú život ako ostatní ľudia planéty, žijú v prepychu, mimo reálneho života a vojna sa ich nedotkne. Teraz sú bohatí, na vojne získajú ešte väčšie bohatstvo.
My sme bežní ľudia a snažíme sa ako vieme. Náš život sa dá prirovnať k športu. Napríklad k maratónskemu behu, lebo život treba prežiť celý, nielen úžasný čas mladosti, v ktorom sa dá veriť, že dokázať veľké veci je ľahké. Maratón sa beží dlho, silu musíš hľadať v sebe.
Viackrát som si všimla, že popri maratóncoch bežia aj bežci bez čísla, aby podporili kamaráta. Najčastejšie bežia pri mladých dievčatách. Dievča má číslo, muži v podpornej skupine nemajú.
Sú to kamaráti z bežeckého oddielu, ktorým sa už neušlo číslo, lebo záujem je veľký a usporiadatelia mohli prijať len presne určený počet prihlášok. Iný prípad sú muži, ktorí sú bežci, ale zatiaľ nechcú bežať oficiálny maratón, iba si skúšajú popri kamarátovi, alebo kamarátke z bežeckého oddielu. Zase iný prípad sú obdivovatelia, fanúšikovia, ktorí so svojím idolom, alebo dievčaťom svojich snov cestujú na všetky maratóny, kúsok s ňou pobežia a teší ich to. To je mierová podporná skupina.
Aj v živote máme svoju podpornú skupinu. Je to naša rodina. Alebo vy ste podpora členovi rodiny. Nikto nejde životom sám. Po tej ceste sú úspechy, aj neúspechy, pády a nové štarty.
Postreh pána Benčíka, že mužom sa stáva, že stratia nadšenie, stratia smer, nevidia cieľ, sa mi zdá trefný a pravdivý. Stáva sa to viac mužom, ako ženám. Lebo väčšine žien ku šťastiu stačia deti a nemusia byť ani jej. Žena nie je až tak vysadená na úspech, neráta úspechy, nepovažuje ich za dôležité míľniky popri ceste. Muž áno, je tak vnútorne vybavený. Musí vo všetkom súťažiť a iba vyhraté súťaže sa rátajú.
Celý čas bežať sám je príliš ťažké, preto potrebuje bežec podpornú skupinu. Aj keby nebežala popri ňom jeho skupina celý čas, príde chvíľa, keď skupina musí nastúpiť. Behom k cieľu sa stane, že muž predbehne podpornú skupinu, zanechá ju, ani im nezamáva, už si ich nevšíma.
Viem, niekedy je ťažké byť podpornou skupinou. Potrebujú ju mladí, a ešte viac v neskoršom veku. Starý, frustrovaný muž, zničený mnohými neúspechmi, novými štartmi s menším, a ešte s menším úspechom, podpornú skupinu odháňa a odoženie, až kým sa skupina, do posledného vytrvalého člena napokon vzdá. Muž ostane sám a hovorí, že nikoho nepotrebuje. Mladosť je preč a nie je čo oslavovať. Tak je to v živote, alebo v rodine.
Stáva sa to, je veľa osamelých mužov a nebývajú to len športovci. Ale iba on sám s tým môže niečo urobiť. Vždy je čas, udržme si podpornú skupinu aj v rodine.
Podporná skupina, muži, bežia bez čísla, medzi sebou, v strede, majú bežkyňu s číslom. Bežia, aby ju podporili.
