Vedela som, že vo väzení väzni žijú, čakajú na amnestiu, lebo to spievali toho času bratia Táslerovci, IMT Smile.
A stalo sa čaro nechceného, bola som amnestovaná. Dostala som úradný list, že ma prezident zahrnul do amnestie a odpustil mi.
Mne? Mne nemá čo! Som slušný občan. Vlastne občianka, pani v butiku. Chodila som vyobliekaná, naondulovaná, niečo ako teraz Martinka z ministerstva. Vtedy to bolo v móde.
Na úradnom liste bolo telefónne číslo a volala som, aby mi vysvetlili, čo som urobila a čo mi odpustil prezident.
Ozvala sa mestská polícia a pán pri telefóne nemal ochotu nič vyhľadávať a bol si istý, že mám byť rada, že mi bolo odpustené. Ale ja som nebola rada a on mi zmierlivo podsúval, že som mohla zle parkovať, zle prebehnúť cez prechod, a iné malé prečiny. Nie, nestalo sa!
Už bol nahnevaný a povedal, že keby ma dostal do rúk...
Nechala som to tak!
Rozuzlenie bolo, že pred butikom stál veľký nápadný pútač. Mládež bavilo pútač odcudziť a nosili ho po meste, postavili pred mestský úrad na námestí SNP, alebo mestskú políciu a menšie problémy sa vyskytli, že sa policajti začali zaujímať, či na pútač máme povolenie. Jasne áno, o povolenie som požiadala, aj som ho dostala. Bol veľký, ťažký a drahý. Bola na ňom modelka s dlhými nohami a v mladistvom módnom oblečení.
Policajti chodili do butiku, ako na klavír, že chcú vidieť povolenie, ale bola tam iba mladá a pekná predavačka, bavili sa s ňou a na pútač zabudli. Ja som sa nedozvedela, že chceli vidieť povolenie. Čo si zapísali o pútači a o povolení neviem, iba to, že nakoniec som bola amnestovaná.
Osud pútača bol dosť zvláštny, ukradli ho načisto, viac som ho nevidela, iba sme dostávali o ňom správy, že stojí v záhrade, kde sa čapuje pivo.
Viete kto nám nosil správy?
Mládež, ktorá u nás kupovala módne vychytávky a martensky. Bola to legendárna obuv na priesvitnej podrážke a šnurovaná na desať dierok. Obúvali si ich chlapci aj dievčatá, dokonca ich moderní otcovia. Správy rozpovedali predavačke a mladému novému predavačovi, že na pútač tam domaľovali podrobnosti. Na modelku na pútači pribudli isté veci, ktoré dokresli štamgasti, ktorí tam chodili na pivo. Nechceli mi povedať čo presne, uškŕňali sa. Nevadí, môžu si ho nechať, ak ho pretvorili na svoje gusto.
Bol to povestný pútač, kvôli nemu si butik všimla mládež, mnohí o tom hovorili a ja som bola kvôli pútaču amnestovaná.
Sandro Botticelli: Zrodenie Venuše
Prečo dávam holú Venušu? V našom butiku boli ruky, ktoré obliekali bohyne.
