Pri našom dome je cesta. Toto zatiaľ nie je tá napínavá časť. Vedľa cesty tečie potok, ktorý vyteká za zámkom. Medzi potokom, cestou a domom je tráva, na nej stojí kontajner na sklo, čiže použité fľaše. Ten kontajner je hlavný hrdina napínavého príbehu.
Okolo kontajneru sa vždy niečo deje. Ľudia prichádzajú, vysypú do neho s veľkým rachotom za tašku prázdnych fliaš a odídu. My v dome za vysokým živým plotom prežívame hlasný útok, s hromadným rinčaním, rozbíjaním skla ako bombardovanie, prepad, prípadne letecký útok.
Neviem to ani opísať, lebo také dramatické veci som neprežila ani naživo, ani sprostredkovane cez filmy. Kto by také násilné niečo dobrovoľne pozeral. Teraz, počas koronavírusu, je rachot oveľa hlasnejší, lebo počet fliaš, ktoré ľudia vyhadzujú sa zdvojnásobil, možno strojnásobil.
Ale sme ticho, pre verejné dobro. Fľaše treba vracať, recyklovať. Takých kontajnerov je v dedine viac a nemôžeme sa odsťahovať, ani kontajner odtiahnuť iným pod okno. Pretrpíme to, rachot nie je nonstop, má svoj poriadok. Ľudia si fľašu kúpia, vypijú, vyspia sa, na druhý deň rituál opakujú, ďalší deň pokračujú. Všetko sa opakuje a v piatok po práci, keď už fľaše veľmi prekážajú začína bombardovanie. Ľudia prichádzajú z okolitých ulíc. Kontajner je na križovatke, troch ulíc, veľká skupina ľudí nosí fľaše do toho kontajneru.
Do denného stereotypu zrazu niečo zasiahlo.
Bol piatok večer, deväť hodín mohlo byť, keď sa bombardovanie dávno skončilo a ľudia si spokojne sadli k telke, aby si užili umeleckú produkciu televízie. Všade bolo ticho, len pri našom plote sa ozvalo dunenie, ako keď vo veľkej, uzavretej plechovej nádobe tlmene vybuchuje niečo neznáme, hrozivo sa kotúľa dole brehom a...
A presne to sa stalo. Vybehli sme z domu, že čo je? Dávali sme typy, deti boli najmúdrejšie, ale nikto z nás neuhádol, že kontajner plný fliaš niekto zhodil z koliesok, prevrátil a skotúľal do potoka. Veď načo by to robil?
Popri rozbíjaní skla sme počuli detský chichot a dupot viacerých párov nôh.
To čo bolo?
No nič, dnes s tým nič nespravíme, ani zajtra, až v pondelok nahlásime na obecný úrad, že pošlite chlapov s menším žeriavom, lebo kontajner plný fliaš leží v potoku.
Prišli bez žeriava, vraj kde by ho vzali. Pracovníci obecného úradu zistili čo sa stalo, zorganizovali pracovnú čatu zo známych, alebo iných ochotných obyvateľov, ktorí boli poruke. Trocha to trvalo a po ťažkých výdychoch, výkrikoch, nadávkach a veľkej námahe sa skupina chlapov vzoprela a dostali na breh kontajner aj fľaše. Rozmýšľate, že fľaše sa museli vysypať do vody? Nie nestalo sa, pri valivom pohybe, dole do potoka sa kontajner skrivil a nedal sa otvoriť. Ale na to sú šikovní chlapi, vyklepali, napravili a všetko ďalej slúžilo svojmu cieľu. Až do piatku.
Znova bol piatok, ticho pokoj, prišiel zaslúžený víkend a niekto zase prevrhol kontajner do potoka. Nie presne o deviatej, ale asi o štvrť hodinu. Ach nie!
Úľak, zhrozenie, vybehli sme, že snáď nie! Ale áno, všetko do bodky sa zopakovalo. Aj potom aj tretí raz. Vtedy sme sa rozhodli, že spravíme hliadku a vystriehneme, kto to robí. Najlepšie bude hliadkovať v aute, parkujeme pri potoku, takmer pri kontajneri. Tak sa aj stalo, budeme sa striedať v aute, ale nevystriehli sme. Bolo pol desiatej, už neprídu, hliadkovacie auto ostalo opustené.
V tej chvíli buchot, rachot, ja, akčný typ som vybehla, ale živý plot bráni vo výhľade. Aj tak som matne videla unikajúcu skupinku deciek, chichot, dupot. Decká bežali cez mostík a bežali dole ulicou. Kto boli tie deti? Nedá sa odhadnúť. Nad kontajnerom je stĺp verejného osvetlenia z druhej strany pri stĺpe parkujú autá, aj naše. Videla som decká, problém bol v tom, že v lampe bola oranžová žiarovka, ktorá menila všetko videné. Už sa vypálila a v obci, v súčasnosti všetky nahradili zase bielymi žiarovkami.
Aby ste boli v obraze, oranžové žiarovky dávali na križovatky. Má to význam, viete, že sa blížite ku križovatke, dávate väčší pozor. To je výhoda. Nevýhoda je, že oranžové svetlo mení videné, cestu, trávu, farbu šiat, vlasov, tváre.
Na našej ulici nie sú deti v takom veku, ako boli tieto. Mohli mať od dvanásť do štrnásť a bolo ich možno šesť, až viac. Boli partia a dobre sa bavili. Neďaleko nás bol detský domov, charita a pred budovou som videla také decká. Chodili s mladou vychovávateľkou, boli dobre oblečené, mali dobrú starostlivosť. Síce nebývali za potokom, ale zistila som, že k domovu patrí záhrada, ktorá nadväzuje na iné záhrady a dá sa prejsť dvormi presne do tej ulice, cez ktorú unikali.
Ešte jeden piatok sme strážili, ale bolo takmer desať hodín, tak sme to nechali. A v tom sa stalo. Všetko presne tak isto. Rozmýšľali sme, čo v tom čine sa deckám môže zdať také zábavné, že sa smejú a prídu znova každý piatok?
Prišla aj taká myšlienka, či to nie je dôkaz odvahy. Ja som to dokázal, dokážeš to ty? Pre deti v tom veku môže byť lákavé dokazovať si.
Ešte jeden piatok sa sa zábava s kontajnerom zopakovala. Rozhodla som sa, že zazvoním v detskom domove. Nič v zlom, len prednesiem, čo sa každý piatok deje s ,,našim” kontajnerom.
Otvorila presne tá vychovávateľka, ktorú som poznala z videnia. Pozdravili sme sa, boli sme si sympatické. Nepripustila, povedala, že o deviatej zamkýnajú vchod.
Usmiala som sa. Bývala som na stredoškolskom internáte a len tak z pasie sme ráno o piatej zliezli z poschodia po lešení, hoci nám hrozilo vylúčenie z internátu. O nič nám nešlo, iba sme si chceli vybehnúť po schodoch, ktoré viedli na Slavín, lebo to bola zakázaná zábava.
Nemali sme iný úmysel, len zabaviť sa, spraviť niečo adrenalínové. Nič zlé sme v tom nevideli. A detský domov je v prízemnom dome, je ľahké vyliezť oknom, prebehnúť záhradami a ukázať odvahu.
,,Nie, to by neurobili!” povedala.
Potom som ju prosila, len aby im povedala, že tam držíme hliadku, nepovedala som, že neúspešnú. Nech im vysvetlí, že detský domov bude mať problém, chlapi na obecnom úrade sú naštvaní, pribudla im ťažko zvládnuteľná robota a opakuje sa každý piatok. Netreba provokovať!
Stále neverila, tak som vytasila najväčší tromf. Na rohu našej ulice býva fotograf, má knižné vydavateľstvo, sklad kníh a sťažoval sa, že mu miznú veci. Bránu má zamknutú a vedie na frekventovanú ulicu. Zlodej by mohol chodiť iba cez múr pri potoku. Nikto mu nepomohol, preto namontoval na stĺp kameru. Bolo to protizákonné, na verejnom stĺpe nesmie byť súkromná kamera. Musel si kameru preložiť na vonkajší múr svojho domu. Kamera je odvtedy tam.
Upozornila som ju, že kamera filmuje ulicu, môže zachytiť decká pod lampou, večer na križovatke, keď by mali byť v posteli. Pre vedenie domova, to môže byť problém. Môžu ich podozrievať, aj z tých krádeží.
Tento argument zabral. Sľúbila, že v piatok, keď zamknú vchod, dá pozor aby sa deti nedostali von. Stalo sa, odvtedy nemáme problém s kontajnerom. Je síce dosť zničený a dobitý, ale slúži svojmu účelu.
Bola som spokojná, že som vykonala záslužný čin.
Ibaže dosť ma mrzelo, že som na vyvolanie dobrého výsledku použila menšiu nepravdu. Poviem vám?
Keď prekladali kameru zo stĺpa na múr, drôtiky sa poškodili a kamera odvtedy nefungovala. Nikto to nevedel, iba mne, veľkou náhodou, si poťažkal majiteľ kamery. Ale zaprisahal ma, aby som informáciu neposunula ďalej.
Neurobila som to a jemu sa prestali strácať veci, nikto nepreliezol múr, za účelom krádeže. A nám sa každý piatok už nemočil kontajner v potoku, bolo to vyriešené. Akurát, že nesprávnym spôsobom, za pomoci zamlčania pravdy. Ale mala som pocit, že nemôžeme čakať, kým pravda zvíťazí.
Tu by nepomohla pravda. Kým sa pravda obuje, lož obehne pol sveta. Ale toto nebol veľmi pozitívny príbeh. Ten koniec som mala zamlčať.
