Vidím tých naivných mladíkov, ktorí veria, že budú ešte lepší ako Jakubisko. Využili každú príležitosť a mali malú kameru v rukách v jednom kuse. Jeden budúci umelec mal kamoša, ktorý brigádoval v nemocnici. Vozil ranených na vyšetrenie. Filmársky adept sa vždy tmolil pri ňom, lebo boli prázdniny a on čakal na príležitosť.
I prišla chvíľa. Niekde bola nehoda na motorke a doviezli dievča. Mladé, pekné, v bezvedomí a krvavé. Brigádnik stál pripravený pred nemocnicou a zranené dievča záchranári preložili na jeho vozík. Umelec mu povedal, že pomôžem ti tlačiť vozík, utekajme! Potom zdokumentujem jej zranenia. Dobre, to bude užitočné, hádam nedostaneme po hlave.
Vozík, tlačili obidvaja, rýchle, rýchle, zachraňujeme život. Vošli do výťahu, ona sa pohla, vzdychla. Už nie je v bezvedomí, nafilmujeme ju. Zastali na poschodí, kde sú sklady, zatlačili tam vozík a umelec filmoval. Povedal, že mu stačí päť minút.
,,Vieš čo, podvihni jej hlavu. Dobre! Trošku nechaj, aby sa zaklonila. Výborne! Kamera bzučala a on bol spokojný.
,,Vyzerá ako mŕtva. To chcem zachytiť.”
,,Nestraš, nie je mŕtva.” Dievča sa pohlo a boľavo vzdychlo.
,,Ó, z tej by bola herečka. Ja o nej natočím film. Ešte raz jej zakloň hlavu, bozkaj ju!” Chalan povedal, že ani za svet, ale nakoniec to urobil. Bolo ľahšie pobozkať dievča, ako prehádať Umelca.
“Nie tak grambľavo, ty magor. Riadne, s vášňou! Na gamby! Akože ti umiera frajerka,” kričal rozčúlený, lebo režiséri sa rýchle vytočia a nikdy nie sú spokojní s výkonmi hercov. ,,A nezakrývaj ju telom. Teba bude hrať herec z VŠMU. Tak, ešte raz!”
Mladý budúci zdravotník tam iba brigádoval a z tej ranenej bol taký psychicky rozložený, že sa celý triasol. Bozkával ju, znova a znova a začalo sa mu hnusiť všetko. Krv po tvári, šmuhy, olej, alebo v čom sa váľala na ceste. Kričal, že už nemôže, že nechce, nech to už nechajú, ale režisér veľmi autoritatívne mu rozkazoval, že teraz si ju priviň, nič sa mu nepáčilo a robil nové zábery.
Mladý mal plášť od krvi a bolo mu na vracanie. Toto je hrozná kravina, už nech dá pokoj! Budú problémy. Už ho neposlúchne, ide preč, vtedy režisér prikázal, aby ju pomaly vyzliekal. ,,Filmujem, rob, rob, míňame film na nič!”
,,Ja to neurobím, to sa nesmie. Nekrič, môžu nás počuť!”
“Vyzliekaj, netáraj, fimujem! Rýchle degeš, čo nevieš rozopnúť gombík? Veď nechcem dohola, len trochu! Tak čiň sa!” Vyzliekol ju? To nik nevie. Ale ľahšie bolo poslúchnuť, ako prehádať ho. Radšej položil dievča a bez slova, vymanévroval s vozíkom zo skladu a bežal do výťahu. Päť minút už prešlo.
,,Dobre, večer po službe ti kúpim pivo!” zakričal mu spokojný Umelec.
Nečakal až do večera a prišiel za kamošom do nemocnice. Volal ho, aby našli dievča na izbe. Veď on môže, má biely plášť. Vôbec nechcel, ale ľahšie bolo... Našiel ju, pozdravil sa jej, opýtal sa ako sa cíti a priznal sa, že ju doviezol na vozíku. Ona sa usmiala a bola mu celkom vďačná. On hneď povedal, že dovedie filmára, ktorý zdokumentoval jej zranenia.
Umelec sa s nadšením rozbehol, že rýchle, kým nikto nie je na chodbách. Z tašky vybral kameru, že musí nafilmovať aj jej úsmev, keď už zachytil, jej boľavé rany. Ona nebola proti. Urobil na ňu dojem, chcel ju filmovať, ona sa dala. Kamera bzučala a dievča sa usmievalo.
Dosť, ideme! stopol filmovanie brigádnik. Bál sa, že ich pristihnú, musia vypadnúť. Umelec zbalil kameru a jej povedal, že ešte príde. Maj sa kráska!
Aj prišiel, ale predtým zmobilizoval spolužiakov, dotiahli odniekaľ starú motorku, posotili ju tak, že sa šinula na okraji cesty popri jarku. Umelec robil zábery. Motorka sa zvalila a šúchala sa pri ceste. Akože motorka stratila dievča. Spolužiaci mu vraveli, aby sa opýtal, ako sa to naozaj stalo, ale on nechcel. Potom by ho skutočnosť príliš zväzovala. Urobí si to po svojom, aby to vyzeralo hodnoverne a umelecky. Spolužiaci vystrúhali ksicht a rehotali sa. Za to má prezývku Umelec.
Potom už len nakrúcal zábery dopravy, ktorá svišťala popri ňom. Bol spokojný. Zostrihá to, vravel. Prišiel do nemocnice, farbisto všetko vyrozprával kamošovi, ale hlavne dievčaťu, lebo boli u nej zase na izbe. Ona očarená počúvala a kamoš prevracal oči.
,,Ja z toho spravím krátky umelecký film, lebo je čiernobiely a pošlem na festival študentských filmov. Potrebujem už len posledný záber, happy and. Tuto, tento záchranca,” podíval sa na zdravotníka, ,,ťa pobozká na nemocničnej posteli. Film nazvem Liečivý bozk.”
Zdravotník sa chcel hádať, že veď povedal, bude ho hrať herec a teraz predsa on ju má zase bozkávať, ale nechal to tak. Čo prikáže režisér... Naklonil sa, pobozkal, ale režisér mal úplný záchvat. Celý zbrunátnel a kričal že nie tak, ty tupec, magor... A iné nepublikovateľné slová.
Aspoň toto je autentické, režisérové výbuchy hnevu, ak celý film bude veľká hlúposť. Kamoš vedel, že viac zdravotníckeho lapiducha robiť nechce. Je to riskantná brigáda.
Umelec dokončil film a poslal ho na festival študentských filmov? Možno áno, možno nie, ale pri natáčaní, mali všetci neuveriteľné zážitky. Študentské filmy sú vždy veľmi umelecké, veď o to ide!
Ja som raz stretla Jakubiska. Prišiel na Šupku s viacerými bývalými Šupkármi, ktorí žili v Čechách a vracali s na východ navštíviť na Vianoce rodičov. Cestovali vlakom a už cesta bola zážitok. Vleteli do školy ako veľká voda. Behali z ateliéru do ateliéru, znova sa cítili byť študentmi. Podávali nám ruky, zhovárali sa s nami, pochválili, čo sme práve kreslili, pofotili si
nás. Ani som nedýchala. Sprevádzali ich profesori a sám pán riaditeľ aj so školníkom, bola ich plná škola. Potom študenti, východniari s nimi odkráčali na vlak, lebo v tej chvíli sa začali prázdniny. Jakubisko bol vítaný a aj všetci bývalí žiaci. Mali dobrý vzťah k Šupke, dala im v detskom veku smerovanie a rozlet.
