Namiesto ľadovej plochy, boli stoličky pre obecenstvo. Na improvizované javisko vybehli hore po schodoch hudobníci a moderátor. Všetci boli v čiernom. Prišla speváčka Lucie Bílá v bielom, krásna, nežne jemná. Ešte aj ten mikrofón držala nežne medzi prstami. Tú jemnosť, ako keby speváčka rozdávala obecenstvu.
Začala spievať. Koncert začala vianočnou piesňou „Tichá noc“. Štadiónom prebehol vzdych a jednu mladú ženu v obecenstve to vzalo ako nikdy. Pred očami sa jej rozprestela jedna tichá noc a videla dieťa, ktoré tíško spí, sní.
Tiekli jej slzy a ticho vzlykala. Ako dávno neplakala? Koľko rokov? Sedela zboku na vyvýšenom mieste. Bola sama. V jej blízkosti sedeli mladé dievčatá. Ani jednu nepoznala. Možno študentky? Boli veľmi moderné a trošku odviazané. Spievali so speváčkou. Aj jej sa žiadalo spievať, ale nemala odvahu.
Ani žiť sa jej nechcelo, cítila sa vinná. Potom sa zahanbila. Sú ľudia, ktorí sú v zlej situácii a zvládnu to. Ona sa sťažuje. Ona, taký úspešný človek, vypracovala sa v odbore, ale v živote má zlý pocit a nevie si rady. Všetko je zle. Niečo jej nevyšlo a roky to nevie riešiť. Musí si premyslieť, čo zle urobila a prečo to nevie vyriešiť.
Vtedy Lucie Bílá zaspievala pieseň Leonarda Cohena Halelujah po česky. Desať božích prikázaní. To už celá sála slzila, aj takí, ktorí nepoznali tie prikázania a nevedeli, že existujú. Počúvali ich a chápali, že skoro každý ich podvedome dodržiava. Usmerňujú život v správnom toku. Mladé dievčatá pri nej bez ostychu nahlas plakali.
Aj ona si potichu preberala prikázania. Možno to urobili aj iní. Jeden zelený laserový lúč jej prebehol očami a podráždil oči tak, že už nedokázala prestať slziť. Cítila, že jej život nešiel správnym smerom. Začala si so ženatým mužom. Porodila dieťa, ku ktorému sa nepriznáva. Roky milovala muža, ktorý sa nesmel ku nej na verejnosti priznať.
Zarmútila otca. Mala si pred neho kľaknúť a povedať odpusť, otec, odpusť mi vinu. Pätnásť rokov čakala, že jej odpustí len tak, bez toho, aby ho odprosila. Mala pred neho postaviť svojho krásneho syna.
,,Toto je tvoj vnuk a rastie ti pre radosť. Nech sa čokoľvek stane, z tohto chlapca vždy budeš mať radosť, je skvelý. Musíš ho mať rád, on si to zaslúži,“ toto mala povedať, pomyslela si. Pevne sa rozhodla, že zajtra to urobí. Aj chlapcovi povie, ja som tvoja mama. Tento koncert v nej uvoľnil niečo a videla svoj život. Všetko je ľahké a riešiteľné.
Lucie odišla z javiska, zbehla po schodoch, ale tritisícpäťsto ľudí stálo a tlieskalo. Vyvolali speváčku na pódium. Ona sa vrátila, vybehla na javisko. Zaspievala Ave Mariu po česky. To bola trefa do čierneho, lebo všetci rozumeli čo spieva, poznali to. Sála stála a spievala s ňou. Trikrát sa vrátila. Koncert sa predĺžil o hodinu. Bolo to magické. V bielych šatách vyzerala ako anjel, stelesnené dobro. Vnukla jej čo má urobiť. Pomohla jej, ani o tom nevedela. V duchu ďakovala speváčke. Na druhý deň urobila všetko, čo si predsavzala na koncerte.
