Kríza prišla niektorým zamestnávateľom skutočne vhod. Konečne sa pri prepúšťaní majú na čo vyhovoriť a človeku na druhej strane neostáva nič iné, len to akceptovať. Mojej známej, nazvime ju Martina, sa to stalo tiež. A tak si mladá vydatá žena musela hľadať inú prácu. Chcela ostať v rovnakej firme a preto začala tam. Absolvovala viacero pohovorov a potom už konečne niečo vyzeralo sľubne a čiastočne sa dohodli na práci a na ďalších podmienkach. Martina sa veľmi potešila a keďže je to poctivý človek, oznámila na záver pohovoru, že je tehotná, aby o tom vedeli. Bola to však ešte stále veľmi čerstvá správa, nebola ani v treťom mesiaci, ale mala proste potrebu im to oznámiť. Z prekvapených, ba až pohoršených výrazov v tvárach ľudí, ktorí s ňou pohovor viedli zistila, že asi neurobila dobre...
Nastalo ticho a potom fráza, že ešte majú nejakých kandidátov, tak jej dajú vedieť o týždeň ako dopadla.
Nevzali ju...
Dôvod? "Našli sme lepšieho kandidáta."
Sama si vedela ten dôvod domyslieť, veď jej na pohovore povedali, že si ju tam vedia predstaviť a spĺňa všetky predpoklady, hovorilo sa o nástupe do práce, bola internou kandidátkou, takže samé plusy, ale bolo tam jedno veľké ALE.
Našťastie má tento zážitok svoj šťastný koniec, Martina nastúpila aj NAPRIEK svojmu začínajúcemu tehotenstvu na nové miesto, ale to len preto, lebo sa posťažovala svojmu šéfovi a ten sa za ňu prihovoril a argumentoval, že na takéto správanie a obmedzovanie nemajú nárok ani vtedy, keď je tehotná. Nebyť jej šéfa, sedí teraz nezamestnaná doma a žije z "úžasnej" podpory a materskej od štátu.
Neviem, čo by som robila na jej mieste, ale cítila by som sa mizerne. Ja chápem, že určite by každý uprednostnil iného zamestnanca pred tehotnou ženou, ktorá o pár mesiacov odíde, ale... Kto vie predpovedať svoju výpoveď...
Podobne negatívnu skúsenosť po oznámení svojho tehotenstva mala i iná známa, ktorá na svojom mieste pracovala niečo vyše troch rokov, keď sa veľmi potešila tomu, že bude mať dieťa a oznámila to svojmu šéfovi, aby začal hľadať niekho na zastupovanie. Nenasledoval žiadny prejav radosti ani slovíčko "Blahoželám", len prekvapený výraz tváre a otázka, kedy sa mieni vrátiť naspäť. Samozrejme, každá žena už možno má predstavu o tom, ako dlho bude na materskej, ale vždy do toho niečo príde a je to vec, ktorá sa nedá presne naplánovať. Keď oznámila, že by bola doma rada dva roky, šéf sa zhrozil, že očakáva, že nastúpi po polroku alebo po roku.
A tak je teraz mamička doma v strese a nevie čo s ňou bude a či vôbec bude mať tú prácu, ako mala predtým... Keď som sa na túto tému bavila s kamarátmi, bola som prekvapená reakciou žien, ktoré rozmýšľajú rovnako a úprimne sa boja o prácu. Sú zo strachu pripravené nastúpiť po polroku materskej...
Vďaka Bohu nie sú len negatívne skúsenosi a niektorí zamestnávatelia sa snažia vyjsť v ústrety mamičkám, ale nie vždy je to jednoduché. Ja sa na obdobie, kedy budem riešiť deti a materskú veľmi teším, pri týchto vyhliadkach však musím úprimne povedať, že neviem čo nás ešte bude v budúcnosti čakať, keď už teraz to ide nie veľmi dobrým smerom...
