Volám sa Sam. Často sa nechám viesť videným príbehom až k inšpirácii. Nie, nie som filmový fanatik, len neodolám kvalitnej naozaj dobrej filmovej produkcii. Tento film mi ponúkol náhľad, kúsok pohľadu na tému, o ktorej sa dnes až tak nehovorí. Ak aj áno, veľmi ticho, keď to neprichádza ku mne, človeku bez handicapu. Film ma ešte stále nepustil zo svojho objatia a tak sa trošku s tým pohľadom s vami podelím.
Aké to je? Byť vychovávaný a milovaný rodičom, ktorý nie je ako tí ľudia naokolo, ktorých poznám. Ako moji zdraví kamaráti. Nemať rodičov podobných, ako majú moji kamaráti.
To dieťa, momentálne vy, sa sami rozhodnete nevedomky, či to budete brať ako zatratenie a bude sa nad tým trápiť alebo to zoberiete ako jedinečnú situáciu, svoju situáciu, ku ktorej sa hrdo hlásite a nehanbíte sa za ňu. Dlhoročný kamarát vám pri futbale len tak povie: „Tvoj otec je retard. Nikdy by som nechcel mať takého otca.“ Ako sa teraz cítite? Vyrovnať sa s tým nie je ľahké. Zobrať to ako výrok s pochopením, že sa len mýli a nevie, o čom hovorí, je neuverieľne ťažké. Ešte ťažšie je presne toto si v tej chvíli uvedomiť, pochopiť to, prečo to povedal a nenechať sa vytočiť. Ale nad tým sa dieťa až tak nezamýšľa.
Nemilosrdná spoločnosť vás môže odsudzovať. Váš rodič si nenájde prácu, ako ostatní jeho rovesníci, aby vás oboch mohol uživiť. Bojí sa, že vo výchove zlyhá, vie byť bezradný, no vie vám dať aj lásku, ktorú vám nik len tak nedá. To, že je mentálne zaostalý, neznamená, že nevie vám poskytnúť to v živote, čo potrebujete. Môže vás naučiť ozajstnému súcitu a trpezlivosti.
Jedna čínska študentka gymnázia povedala: „ Keď som so Slovákmi, cítim sa ako Slovenka, pretože cítim, akoby som k nim patrila. A so svojimi čínskymi kamarátmi sa cítim ako Číňanka, pretože hovoríme rovnakým jazykom. Čínštinou.“
Hoci som zdravá, poznám vo svojom okolí celkom dosť handicapovaných ľudí. Susedia majú napríklad postihnutú dcéru downovým syndrómom. Na ulici, kde býva moja babička, mám kamarátku, ktorá má postihnutú sestru autizmom. Mojej rodiny sa to inak bližšie netýka. Všetci rodinní členovia sú zdraví aj moji ďalší kamaráti. Rodičia nikdy so mnou nehovorili o tejto téme. Ani keď som bola menšia. Ani v škole som sa s ňou tak nestretla. Iba ak by som brala do úvahy strojovú definíciu, čo je to mentálne či fyzické postihnutie, čo neberiem. Nemusíme mať niekoho postihnutého v rodine, no aj tak nezabránime tomu, že takého človeka nestretneme na ulici. Preto nie je na škodu sa zamyslieť aj teraz. Aby náš pohľad nebol ignorantský ani letmý, lebo taký pohľad na človeka znamená, že sa tak pozeráme aj na náš vlastný svet. A oni sú súčasťou nášho sveta. Preto sa rada zamýšľam nad vecami, čo ma obklopujú. Sú jedinečnou súčasťou môjho života, ktorý pre mňa skrýva množstvo odkazov na každom kroku a každú chvíľu, aj keď to hneď nevidím.
Ak ste sa pri článku zamysleli čo i len na malinkú chvíľku ... Ďakujem. Viac som sa zatiaľ neodvážila chcieť ani od seba. No je to aspoň krôčik. A každým krokom sme bližšie k niečomu väčšiemu. K porozumeniu.
