Lorna Byrneová sa tiež nepokúša vtesnať lásku do slov. Prostredníctvom svojich zážitkov a stretnutí s anjelmi sa nám snaží priblížiť, prečo je pre nás taká dôležitá.
„Keď konáme dobro, keď sme láskaví k sebe aj ostatným, Boh nám ukazuje milujúcu a zhovievavú tvár. Anjeli mi hovoria, že keď si robíme navzájom zle, Boh plače.“
Autorka tvrdí, že od detstva vníma okolo seba niečo, čo my nedokážeme. Vidí anjelov. Ako by sme sa cítili, ak by sme zrazu my zazreli, že človeka oproti nám obklopuje niečo, čo nedokážeme pomenovať? Možno ako blázni, možno nie. V knihe Láska z nebies nájdeme odpovede na mnohé otázky. Kto sú anjeli, ako vyzerajú a čo pres nás robia, ale súčasne sa dozvieme aj veľa o láske a jej podobách.
„Ľudia, ktorí naozaj milujú život, obvykle nezastávajú tie najdôležitejšie pracovné miesta. Možno toľko netrvajú na vysokom finančnom ohodnotení, odmenách či prémiách. Prežívajú však oveľa spokojnejší a šťastnejší pracovný život ako tí, čo sa
neustále pachtia za vyšším pracovným a spoločenským postavením a motivuje ich túžba byť dôležitou a významnou osobnosťou.“
Kniha môže byť návodom v ťažkých aj nádherných chvíľach. Zvlášť emotívne na mňa zapôsobili slová autorky: „Možno to znie čudne, ale tí, čo odišli do neba, môžu oveľa viac urobiť pre tých, ktorých milovali na zemi, než koľko pre nich dokázali urobiť, kým s nimi boli na zemi.“
Okrem balzamu na smútok za tými, ktorí nás do neba predišli, ponúka kniha aj pohľad na lásku k sebe samému, lásku k súrodencom, rodičom, priateľom, či lásku k neznámym ľuďom, zvieratám a deťom. Jednoducho lásku vo všetkých svojich podobách. Prinúti nás zamyslieť sa, prinúti na chvíľu zastaviť a prehodnotiť naše myšlienky a konanie. Občas si ani neuvedomuje, čím všetkým dokážeme pomôcť, a ako aj myšlienka dokáže ublížiť.
„Potrebujeme jeden druhého. Všetci sme spojení, pretože každý jeden z nás má dušu a každá duša je časťou Boha. Každý človek má na tomto svete jedinečnú a nenahraditeľnú úlohu, ktorú mu zveril Boh. Nik iný ju nemôže prevziať a zastávať namiesto neho.“
Lorna sa nebojí dotknúť ani problémom, pred ktorým si zakrývame tvár alebo ich v dnešnej skazenej dobe považujeme za samozrejmosť. Dotýka sa manželskej lásky a povzbudzuje čitateľov, aby neprestali veriť v lásku na celý život. Pre väčšinu z nás už utopistická myšlienka...
„Mnoho manželstiev sa rozvádza, a pritom podľa anjelov nemuselo k tomu vôbec dôjsť. Manželské páry by si mali neustále pripomínať, prečo sa do seba zamilovali; obzrieť sa späť a znovu nadviazať na lásku, ktorú voči sebe prednedávnom či voľakedy cítili.“
Kniha s príznačným názvom najkrajšieho citu však poukazuje aj na dôsledky toho často krát ešte silnejšieho, ešte bolestivejšieho citu. Nenávisti.
„Keď pripustíme, aby sa zasialo zárodočné semienko nenávisti, láska a porozumenie nemajú možnosť sa v takom prostredí presadiť. Keď urobíme v srdci miesto pre nenávisť, nutne z neho vytláčame lásku a vymkýname ju von.“
Lorna je svojský človek. V knihe naozaj nájdeme iba krátky pohľad na jej doterajší život, sama vraví, že nemá skutočných priateľov. Jej jedinými priateľmi sú len Anjeli. Jedny z nás v nich veria, druhí zaryto tvrdia, že neexistujú. Či nás obklopujú naozaj, sa určite raz dozvieme. Pre mňa je však úžasný pocit, vedieť, že v dobrom či zlom, nie som na život sama. Vedieť, že nech stojím na akejkoľvek hranici medzi láskou a nenávisťou, „niekto“ ma drží za ruku. Je len na nás, ako sa rozhodneme žiť a je jedno či veríme v Boha, Alaha, Mohameda alebo máme iných bohov. Dôležité je, aby sme nikdy nezabudli na to, že za každý čin, myšlienku, či vypovedané slovo sa budeme skôr či neskôr zodpovedať. Ak nič iné, vezmime si z Lásky z nebies jediné. Každý z nás potrebuje lásku, viesť vojnu je jednoduché, zložitejšie je udržať mier, veľké skutky sa nedajú robiť, ak nám nenávisť dýcha na chrbát a odpúšťať je najkrajšia vec, ktorú môžeme pre svojich nepriateľov urobiť...
„Odpustenie má nesmiernu moc; a keby sme si boli schopní uvedomiť, aký dar sa nám ponúka v odpustení, či už sebe alebo druhým, odpúšťali by sme oveľa skôr a dôkladnejšie.“
