Zúčastnila som sa výberového konania. Nie je na tom nič zvláštne, keďže už ani neviem koľký rok pracujem ako personalistka, takmer každý rok v inej firme. Zvláštne, však? Taká fluktuácia! Prečo to tak je? A čím bol ten pohovor iný, keďže mi hlboko utkvel v pamäti? Sedela som na opačnej strane ako zvyčajne...
A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú...
Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie?
A tak som sa pekne oblečená, s pevne stiahnutými vlasmi do prísneho drdola, ocitla na recepcii veľkej medzinárodnej spoločnosti. Viac z recesie ako z potreby. Prečo? Pretože ma headhunterka presvedčila, že za pokus nič nedám. A prečo som sa pokúšala? Pretože slovo perspektíva sa mi stále viac spája iba s vtákmi, a pretože sa mi opäť raz končí pracovný pomer na dobu určitú. Aby mi tento raz nebolo ľúto, suplujem miesto na zastupovanie počas rodičovskej dovolenky.
Osobný prínos z pohovoru: pozrieť si techniky náboru svojich kolegov, niečo nové sa naučiť, niečo dozvedieť a v neposlednom rade nahliadnuť do kultúry veľkého kolosu, okolo ktorého som niekoľkokrát so zatajeným dychom prešla. Pozhovárať sa v pracovnom mode s ľuďmi, s ktorými som sa niekoľkokrát na job fairoch stretla, na prednáškach rozprávala a vymieňala si rady, tipy, hovorila o svojich doterajších skúsenostiach.
A tak som sa zoči voči stretla s najneobľúbenejšou otázkou: Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? Pozrela som recruiterke priamo do očí a bez ostychu som jej odpovedala; Žijeme v zvláštnej dobe, nezamysleli ste sa niekedy nad tým? Práce nie je na rozdávanie, zvlášť v personalistike. Každý chce od vás vysokoškolský diplom, najlepšie červený, čerstvých dvadsaťpäť rokov aspoň s päť ročnou praxou... Hlavu plnú nápadov, kreatívny prístup k práci, neustále vzdelávanie a keď príde na lámanie chleba, nik nechce vybočiť zo zaužívaných koľají, vaša kreativita je na príťaž, na vzdelávanie nie sú peniaze... A čo je najhoršie, diskriminačné otázky už lexikón úspešného náboru neobsahuje. Takže na otázku kde sa vidíte v horizonte piatych až desiatych rokov určite neodpovedajte; pri sporáku so spiacim dieťaťom v postieľke! Každý chce karieristu, ktorý sa ale nechce šplhať na vedúci post. A hlavne! Chce ho na dobu určitú. A to je jedným z dôvodov, prečo na žiadnom pohovore nekladiem otázku kde sa uchádzač vidí o päť či desať rokov... A zvlášť ju nekladiem ženám...
Keďže som vycítila, že moja odpoveď nebola postačujúca, pokračovala som. Viete, nezvyknem ľuďom klamať a pri akomkoľvek rozhovore si s ľuďmi hľadím najradšej do očí. Neuhýbam pohľadom, ani nečítam informácie v životopise pred sebou, pretože na pohovory chodím zvyčajne pripravená. Rada udržujem očný kontakt a nenávidím vyhýbavé odpovede. Pomyslela som si, no radšej som volila slová: Tento svet sa točí okolo doby určitej. Pre zamestnávateľa aj pre zamestnanca. Je prirodzené, že akýkoľvek prah firmy dnes prekročíte, nik vám neodpovie iné ako: Pracovný pomer štandardne uzatvárame na dobu určitú. Uhýba pohľadom a slovo štandardne vyslovujú menej isto, pretože vždy existujú výnimky, ktoré majú za úlohu potvrdiť pravidlo. A tieto výnimky sa potom podpisujú na vzťahoch vo firme. Samozrejme, po vzájomnej dohode a spokojnosti vieme poskytnúť zmluvu na dobu neurčitú. Nie je to pre nás problém. Snaží sa personalista presvedčiť uchádzača, keď vidí jeho nedôverčivý výraz. Ibaže vám zabudne povedať, že vám o vašom osude povedia dva - tri dni pred koncom doby určitej. Ak je to náhodou týždeň, môžete si tlieskať. A možno vám zabudnú povedať, že vaša pozícia bude v danom momente závisieť od objemu výroby, od toho, ako dlho sa váš predchodca/predchodkyňa rozhodne zotrvať na rodičovskej dovolenke, zabudnú vám povedať, že...
A tak nám utekajú kvalitní ľudia, zvyšujú sa náklady na nábor...
Je jedno, či sedím na strane zamestnávateľa, či na zamestnanca, snažím sa hrať fér. O oznámení skončenia, či ponuky na zotrvanie v pracovnom pomere hovorím tak skoro, ako mi to situácia dovolí. A viete prečo? Pretože chápem, že ľudia v svete plnom neistoty potrebujú vedieť čo bude zajtra. Pretože mladí ľudia potrebujú plánovať svoj život, vziať si hypotéku, pretože potrebujú vedieť, čo pre spoločnosť znamenajú. A chápem to nielen preto, lebo aj ja som viackrát stála na druhej strane.
Akoby dnešný svet bol postavený na dobe určitej a ľuďom to tak vyhovovalo. A tak sa z firiem strácajú mladí zamestnanci, plní elánu a nadšenia z práce. Nečudujme sa im... V dobe, v ktorej vládne dvojciferné percento nezamestnaných, v dobe, v ktorej banky prikladajú nože na krk, v dobe, v ktorej vládnu termíny, utekajú k perspektíve, utekajú na miesta, kde im možno opäť niekto ponúkne na začiatok dobu určitú, ale majú nádej... Nádej na to, že tá doba určitá potrvá aspoň ďalší rok a o ich osude sa dozvedia skôr, ako sa stihnú poobzerať okolo seba.
Na počudovanie sa mi moja úprimnosť vyplatila. Možno preto, že som si od pohovoru nič nesľubovala a ani som neprahla po novej práci, získala som nové priateľstvo. Osoba na druhej strane totiž zdieľala podobné názory, len sa ich bála vysloviť nahlas.
Poučenie pre ostatných:
Buďte ku všetkým vždy úprimní, no najúprimnejší buďte sami k sebe.
Fenoménu doby určitej neujdeme, je len na nás či ju vezmeme ako výhodu alebo nevýhodu. Totižto nielen zamestnávateľ ale aj zamestnanec má šancu rozhodnúť sa. Dohoda o predĺžení sa totiž nazýva dohodou, lebo je nevyhnutný súhlas oboch strán! Tak si urobme z nevýhody výhodu. Nemajte strach, kvalita uchádzača nespočíva v tom, koľkými dobami určitými ste si prešli, našťastie v dnešnej dobe záleží od viacerých faktorov: od typu vašej osobnosti, od vašich jazykových zdatností, komunikačných schopností, od vašich praktických skúseností, s primiešaním čarovného úsmevu a trošky šťastia máte tie správne ingrediencie na dokonalý výsledok. Či bude až taký dokonalý ukáže ďalší koniec doby určitej...
