Môžem už odísť?

Sedela oblečená vo vani pozorne sledujúc vytekajúci život z jej rúk. Každým úderom srdca sa jej žiaľom a beznádejou utrápená myseľ približovala tme. Svoju smrť plánovala starostlivo, pripravila sa lepšie ako na maturitu, doma mala iba trojčepeľový holiaci strojček, tak si pred troma dňami kúpila žiletku, vybrala si piatok, keď vedela, že bude sama doma, chcela to urobiť vo vani, aby nerobila zbytočne starosti, krv sa dá len ťažko vyčistiť.Jej matka chodila každý deň do kostola, od toho tragického dňa, ktorý im zmenil život, sa chodila pýtať do kostola Boha, prečo sa to stalo? Prečo oni? Boh jej však neodpovedal. Emma sa Boha už nič nepýtala, on vie veľké hovno o živote. V jej očiach bola každá cirkev dobre organizovaná mafia, ktorá zneužívala prirodzenú potrebu v niečo veriť, poskytovala možnosť, ako všetko dobré aj zlé, čo sa v živote prihodí, pripisovať jednoducho vôli Božej. Emma by mohla založiť Cirkev zúfalých. Vlastne už by nestihla. Pred niekoľkými minútami posledný krát pozorovala svoj odraz v zrkadle. Bledú tvár jej lemovali neupravené ryšavé vlasy, už si ich nestihla ostrihať, kašľala na ne. Cítila, že za posledné mesiace zostarla najmenej o 20 rokov, mala vrásky okolo očí aj úst, už sa viac nechcela pozerať na tú tvár v zrkadle. Pripomínala nevydarenú plastiku. Už dosť! V posledných týždňoch, keď častejšie myslela na svoju samovraždu, sa začala tešiť na uvoľnenie, ktoré ju pevne obijíme. Čakala, že je mysľou prebehne celý život, ktorý trval presne dvadsaťosem rokov, detstvo, školy, dospievanie, lásky, dúfala, že uvidí poslednýkrát tváre svojich milovaných, ktorí už tiež odišli. Lenže jej myseľ bola prázdna, začínala pociťovať chlad, nemyslela na nič, pomaly sa nadýchla, naposledy. Tupo civela na čiernu pleseň, ktorá sa usadila v kúte kúpeľne. "Trápna pleseň", prebehlo jej mysľou mikrosekundu pred tým, ako sa prepadla do hlbokého bezvedomia, pripravená prejsť na druhú stranu.V tom istom okamihu zazvonil na druhom konci mesta telefón...