Slovník cudzích slov mi odpoveď nenašiel. Viem, že odpoveď sa skrýva celkom blízko, za dverami detskej izby, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.
Idem za malým: "Prosím ťa, kto je to ten youtuber? Čo robí?"
"Dáva videá na internet a ľudia ho pozerajú, lajkujú a za to má peniaze." odpoveď môjho syna bola taká jednoduchá ako sa len dalo. Rada poznám hĺbku veci takže pokračujem:
"A?"
"Čo a?" vypleští na mňa oči.
"Prečo to robí? Aký to má zmysel? Pomáha tým niekomu?" sypem otázky.
"Áno, ukazuje tým, čo hrajú hru, kadiaľ a ako majú ísť."
"No a...?"
"Čo a?", už tuší, že v mojom a sa nachádzajú desiatky otázok o zmysle tejto činnosti a tak dostáva nápad za milión.
"Ukážem ti to." V obľúbených položkách má uložené videá, spustí. Sledujem kockaté postavičky, domy, divné uličky, dole v rohu to celé komentuje mládenec Youtuber nevýrazným, pasívnym hlasom, sem-tam výkrik, asi pre napätie.
Opäť na mňa pozrie s otázkou v očiach: "Už ti to je jasné?"
Pokrútim hlavou a odchádzam zahĺbená do vlastných myšlienok, ďakujem jednoduchosti, v ktorej som vyrastala, ešte viac milujem svoj obitý mobil s tlačidlami a ľutujem generáciu, ktorá vyrastá zbytočne zaťažovaná pretechnizovanou dobou, lajkami, komentami, videami...
V boji proti zbytočnému používaniu techniky ťahám za kratší koniec, nezabránim deťom, aby sa o ňu nezaujímali, keď je všade okolo. Pridávam k tomu knižočky, prírodu a verím tomu, že keď položím otázku Čím chceš byť, keď vyrastieš o pár rokov, odpoveď bude iná.
