Považujem za nebezpečnú čie nie bezpečnú práve absolútnu anonymitu adopcie. Okrem už spomenutých dôvodov:
Moja prijatá dcéra by chcela spoznať svoju sestru – tá bola adoptovaná. Pokúšali sme sa kedysi osloviť tú rodinu listom prostredníctvom odboru sociálnych vecí príslušného obvodného úradu. Neodpovedali. Čo myslíte – prečo? Alebo prípad v Čechách, keď manželia zistili, že sú biologickými súrodencami, vychovávanými v rôznych adoptívnych rodinách. Alebo teoreticky možnosť, že sa adoptívni súrodenci do seba zamilujú – pred svetom sú biologickými súrodencami a zrušiť sa to nedá, v skutočnosti sú to cudzí ľudia...
Nebolo a nie je mojou snahou niekoho rozoštvať. Veď napr. „tam789“ by musela trpieť ťažkou schizofréniou, aby v nej časť adoptívna matka sa naštvala na jej časť profesionálna matka. Poznám mnohé náhradné rodiny a všetky si vážim.Poznám, čo je rodina a čo nie je!
Poznám skvelé mamy: Danku, Táňu, Veroniku, Alenku, Zuzku, Anku, Jarku, Janku, Valiku, Oľgu, Natáliu (a mnohé ďalšie – koho som vynechala, nech sa nehnevá) a výborných otcov: Jarka, Peťa, Janka, Vlada ... a aj môjho Vlada. Otcov je naozaj menej, lebo niektoré mamy sú skvelými mamami aj bez manželov. Niektoré rodiny majú biologických potomkov, iné nemajú. Poznám ich dobre a dlho a zodpovedne prehlasujem, že by ste nepoznali – tak ako ja, tak ani iní odborníci, ktoré dieťa je osvojené, ktoré v pestúnstve, ktoré vlastné a ktoré v profesionálnej starostlivosti, kým Vám to ony (tie mamy) nepovedia. Nie je to „nejaké zoskupenie“. Je to rodina. Mnohé z tých detí osvojené byť ani nemôžu – napriek tomu v autentickej, prijímajúcej a milujúcej rodine žijú. Keď s nami na pobyt prišla psychologička, ktorá vyše 30 rokov pozná skôr tie zlyhania než úspechy (pracovala v diagnostickom ústave), doslova povedala: „Hoci som o Vás vedela, napriek tomu som príjemne ŠOKOVANÁ. Všetky tieto deti majú úplne saturované svoje emocionálne potreby....“ Medzi tými deťmi boli 2 biologické, jedno adoptované, asi 10 v prof. rodine a asi 10 v pestúnstve.
(Kým zlyhá profi rodina, je to kolektívne zlyhanie detského domova, ak zlyhá pestún, sú v tom tiež viacerí, kým osvojitelia sú na to sami – preto je to tiež „nebezpečné“ pre dieťa. Vidím to tak nielen ja, ale aj napr. bývalá riaditeľka diagnostického ústavu.)
Len v nedávnej dobe vznikla myšlienka profesionálnych rodín ako krátkodobej formy starostlivosti. Predtým do profesionálnej starostlivosti mali ísť deti staršie,ináč v rodinách ťažko umiestniteľné, súrodenecké skupiny... Deti žijú v tej rodine 7-8-9 rokov, niektoré majú už 18, adoptovať ich ani nemožno. Vedia, že ich rodina je tá, v ktorej žijú. Mojim dievčatám v profi rodine tiež dávali psychológovia kresliť „svoju rodinu“. Boli sme to my...
Samozrejme – na začiatku rodičovstva (bio, či iného) nemáme skúsenosti. Pri biologických potomkoch pubertu prežíva niekto ťažšie, iný ľahšie, ale s vedomím, že toto je moje. Bohužiaľ práve puberta je to nešťastné obdobie, kedy si niektorí adoptívni rodičia povedia, že “kvôli cudziemu decku“ neprídu o nervy. Nehovorím, že je ich väčšina, ale poznám takých ... Jedna učiteľka na dedine. Asi 15 rokov sa márne pokúšali o vlastné. Osvojili si 3-ročné dievčatko. V škole nebolo „dobré“. Každú prestávku počúvala od kolegýň, čo zase „jej decko“ nevedelo, čo vystrojilo. Odišla, nemá o nej žiadnu správu. Nemrzí ju to. Škoda.
V 1. článku nie je napísané, že (Elizabeth 13.1.2008 o l5: 01) „je výhodnejšie dávať deti do pestúnskej starostlivosti...“ dokonca ani medzi riadkami! Každá forma je dobrá, ak umožní dieťaťu žiť v rodine!
Kontrola – to slovo ma irituje. „Kontrolu“ považujem skôr za nedôstojnú, než užitočnú. Náhradné rodiny potrebujú podporu a pochopenie, nie kontrolu.
Možno ďalšou motiváciou k napísaniu článku je upozornenie na neuzatváranie sa. A riešenie malých problémov, než sa z nich vyvinú veľké, neriešiteľné, definitívne a zlé rozhodnutia. Spolupracujem s viacerými ľuďmi, ktorí sa v „náhradke“ pohybujú 30 rokov. Vedia, o čom hovoria, keď vravia: Stretajte sa!!! Nie je to o tom, že by Návratu, Úsmevu či Domovu v rodine naháňali „kšeft“. Kým je miminko malé, môžete s každým kočíkujúcim v parku prerozprávať čo papá, koľko spinká, kedy kaká ... Keď však prídu ozajstné problémy s inakosťou – nemusí to byť ani tá skutočnosť, že sú rómske, môže sa Vám od okolia dostať odpoveď „Načo si to decko brala? Bolo ti to treba?“ Otázky „tiež odborníkov“ – „to ste nemali inú robotu, že ste si vzali rómske decko? Myslíte, že z neho niečo bude?“ Niekedy to okolie ani vysloviť nemusí, vidno mu to na nose! A vtedy sme tu my, ktorí sme to tiež urobili a vieme, že sme urobili dobrú vec! Áno, sme zberatelia pozitívnych emócií a vieme ich aj podať ďalej, lebo veríme, že to je v živote najdôležitejšie.
Ak máte dojem, že nikoho nepotrebujete, že si so všetkým poradíte sami, možno by ste sa mohli prísť pochváliť svojimi úspechmi, alebo poradiť niekomu, ako na to. O tom je stretávanie. Podelená radosť – dvojnásobná radosť. Podelená starosť – polovičná starosť. Mňa osobne poteší, keď na konci pobytu počujem, že „bol to balzam na dušu“ alebo „susedke by som to nemohla povedať a je mi dobre, že ty(vy) rozumiete, čo hovorím.“ Mať problém nie je hanba, hanebné je utekať pred ním či tváriť sa, že neexistuje...
A nakoniec:
„...pre ten čas, ktorý si venoval svojej ruži, je tá tvoja ruža tak dôležitá...Stávaš sa zodpovedným za to, čo si k sebe pripútal. Si zodpovedný za svoju ružu“ (Antoine de Saint-Exupery) ...a to bez ohľadu na to, či je tá „ruža“ v pestúnstve, osvojená či porodená.
