Som mamou biologických aj prijatých detí, pracujem v OZ DOMOV V RODINE, ktoré združuje profesionálne rodiny a pomáha a podporuje všetky formy náhradného rodičovstva. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Barborka má 4 roky a len niekoľko mesiacov je s ockom, babkou a dedkom. Od narodenia bola v detskom domove, hoci tam vôbec nemusela a ani nemala byť. Barborka nie je Rómka, je to blondýnka s modrými očami, o jej adopciu by bol veľký záujem. Preto sa všetci tak snažili!?
-povedala susedka o malej Lucinke, ktorá kočíkovala dvoch mackov v dvojčatovom kočíku a veľmi starostlivo ich opatrovala - „ako vaša mama a vy" - povedala mojej dcére Júlii - „ Má to v krvi!"
Mohol tu byť, bola som pripravená poskytnúť domov ďalšiemu dieťaťu. Mal pripravenú postieľku, kočiarik, vaničku, hračky. Ale nie je tu. Je v detskom domove a tam s ním majú problém!
Keď som pred jedenástimi rokmi absolvovala psychosociálny výcvik v rámci týždennej prípravy náhradných rodičov, riešili sme teoretickú otázku: Čo by sa muselo stať, aby naše deti skončili v detskom domove? Väčšinou sme povedali, že taká situácia nemôže nastať, lebo keby sme aj obaja rodičia boli po smrti, máme takú dobrú rodinu a priateľov, ktorí by sa o naše deti úplne samozrejme postarali, tak ako by sme sa aj my postarali o ich deti, keby bolo treba. Ó, akí sme boli naivní!!! Veď o deťoch rozhodujú úradníci, ktorým nič (ne)ľudské nie je cudzie!
než opusteným dieťaťom. Každú chvíľu núkajú v televízii psíkov z útulku. Hovoria o nich s láskou, pozitívne. Havkáčik tam behá po štúdiu, ľudia okolo sa usmievajú, pohladkajú ho, pritúlia. Ešte som nepočula, že by povedali –„ten je čierny, toho si neberte“ alebo „z toho nič nebude“, ako sa o deťoch v domove vyjadruje personál detského domova. Ak je v televíznych novinách správa o týranom či opustenom psovi, vždy sa nájde aspoň jedna dobrá duša, ktorá sa ho chce s láskou ujať. Ukážu nám potom aj to, ako sú spolu šťastní. Ak sa v hniezde záchrany nájde dieťa, ukážu nám hniezdo, dieťa, nemocnicu a povedia, že pôjde do domova. Žiaden happy end...
Takmer denne mi volajú nejakí ľudia: absolvovali prípravu na profesionálneho rodiča, tak sa o tom všade hovorí, aj plagáty pekné na UPSVaRe majú, že takých hľadajú – a oni nenachádzajú nikde miesto! A potom mi volajú takí, ktorí už profesionálnymi rodičmi sú a zažívajú stresy kvôli tomu, ako sa „štát“ správa k deťom. Sú bezradní, vidia krivdu a sú „lenprofesionálnirodičia“ – dočkajú sa všade len arogancie a ľahostajnosti voči dieťaťu. Dieťa je až na konci záujmu.
Povedala úradníčka z UPSVaR-u náhradnej mame. Šokovalo ju to. Nie samotný fakt, ten je neprehliadnuteľný, ale skutočnosť, že túto vetu bez zábran vyslovila a tým dokonca priznala, že vie ako by mala konať, ale nekoná tak, teda VIE, že porušuje zákon!
Dnes mi došla žiadosť od známeho:
Dokončovala som tento sľúbený článok, ako obyčajne – robím minimálne 2 veci naraz, a tak som pri písaní pozerala aj Televízne noviny na Markíze. Nahrávka na smeč – vraj je málo záujemcov o profesionálne rodičovstvo! Beží projekt z peňazí EU a na úrade úradníci školia v pracovnej dobe (zadarmo?) záujemcov z radov nezamestnaných. Aktivácia pracovnej sily! Kde sú tie pracovné miesta, kde sú tie deti, čo na profesionálnych rodičov čakajú, keď nás oslovujú vyškolení záujemcovia, ktorých nikto nechce zamestnať? A prečo to napokon vzdávajú? Pán riaditeľ z Mlyniek napokon objavil tú Ameriku, kde sú tie miesta, kde sú tie deti...v detských domovoch. Doteraz to boli miesta „navyše“, teraz bude treba siahnuť na „vlastných“, aby sa konečne pohlo dopredu.
Právny guláš, staré štruktúry, asociálni sociálni pracovníci, pocit ohrozenia u pracovníkov detských domovov, nedôvera...a úplne úplne úplne na konci toho snaženia je dieťa – skôr štatistická jednotka než človiečik. Profesionálne rodičovstvo stále považujem za geniálny nápad, ako rýchlo dostať dieťa do rodiny. Ak delíme počet detí v detských domovoch počtom zamestnancov detských domovov, dostaneme približne číslo 2. Ak by si každý z pracovníkov detského domova vzal domov 2 deti, hneď by sa ušetrila polovica nákladov detského domova na réžiu, nevykurovali by sa staré zámky a neopravovali by sa nekonečne tečúce strechy. Všetko jasné – lenže zamestnanci detských domovov tie deti domov nechceli a nechcú! Chcú mať padla! A tu je začiatok i koniec trápenia.
Myslíte si, že by nejaký sudca či sudkyňa zverili svoje krásne roztomilé čistučké dieťa do rúk zapáchajúcej evidentne duševne zaostalej osobe, ktorá nie je schopná zo seba vysúkať súvislú vetu a návod na prípravu sunaru nedokáže ani prečítať a táto žena si to krásne, milované, láskané a v teplúčku chované dieťa odnesie v tejto sibírkej krutej zime do jednej z najhorších rómskych osád na Slovensku? http://primar.sme.sk/c/4220165/v-chatrciach-viac-chorlaveju-dospeli.html Pohryzenie potkanom či omrzliny sú tam vraj u detí bežné. Všetky deti sú naše deti – len niektoré zrejme menej, lebo sa našiel sudca, ktorý to urobil. Veď to bolo len rómske decko, ktoré ani nepozná. Ale ja ho poznám. Je to Maty, úžasná živá bábika. Usmiaty, spokojný, krásny anjelik.
Naše krásne kakaové dvojčatá vďaka „Modrému z neba“ (Plienkový príbeh z Košíc 11.11.2009) pozná (takmer) celé Slovensko. Mnoho ľudí potom prejavilo záujem. Ich nová maminka a ocinko si ich však našli už predtým. A tak, ako majú iné maminky sono, táto mala farebné video svojich budúcich detí. A teraz už sú Markétka a Mareček ich. Prajem im šťastnú cestu . Vďaka milujúcim rodičom (profesionálnym i adoptívnym) ich čaká určite pekné detstvo a šanca na úspešný a dobrý život.
Oficiálne potrebujeme profesionálnych rodičov - beží kampaň za prispenia eurofondov. V praktickej rovine prebieha aj opačný pohyb - profesionálne rodiny zdiskreditovať, ušľapať, udupať, zdevastovať, zničiť, zbaviť sa ich. Je to obrovský hazard s ľudskými zdrojmi. A zase sa týka aj mojej rodiny.
Vlastne to ani nie je rozprávka! Je to skutočný príbeh, ktorý Lucinka rada počúva a veľmi dobre mu rozumie, hoci má len trochu viac než dva roky. „Bol raz jeden veľký dom a v ňom plno detí, ktoré nemajú nikoho, kto by ich veľmi ľúbil: nemali žiadnu mami,..."
Tatranská Štrba bola toto leto miestom stretnutí ľudí, ktorí sa stotožňujú s myšlienkou OZ Domov v rodine: „aby každé dieťa žilo v rodine“. Naraz sme sa do penziónu ani nepomestili, vystriedali sa tam dva turnusy.
Deklarácia práv dieťaťa: Zásada 8 - Dieťa musí byť za každých okolností medzi prvými, komu bude poskytnutá ochrana a pomoc. Kto pomôže Nikole?
Otáznik v texte znamená neurčitosť celej situácie, lebo práve teraz krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, že okamžité rozviazanie pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny je neplatné, teda som stále zamestnancom detského domova – profesionálnym rodičom.
Pred desiatimi rokmi po takmer ročných peripetiách som sa stala profesionálnym rodičom desaťročných dievčat: Alenky a Gitky. Deň-dva potom zavolala sociálna pracovníčka, že ihneď musím deti vrátiť, lebo nemá papier o tom, že som vhodná, bez čoho u nás deti nemôžu byť...zvláštne, že pol roka som bola vhodná a deti u nás trávili takmer každý víkend.
Pred niekoľkými dňami mi moja najstaršia dcéra oznámila veľkú novinu: po Vianociach budú mať druhého syna! Gitka, ktorú sme mali v pestúnstve čaká na prelome rokov dvojčatá, takže závidím a teším sa. Ale moja najmladšia Júlia ich všetky predbehla: od včera už dvojčatá má. Ale vlastne nie ona, jej manžel! Stal sa totiž profesionálnym otcom. Tak či tak mám viac vnúčat - som zase viac babi!
Dnes je tomu práve 10 rokov, čo som z detského domova priviedla domov 2 dievčatká. Hoci s nimi a hlavne s detským domovom som zažila všeličo, mnohé by som s dnešným rozumom urobila celkom ináč, neľutujem svoje rozhodnutie stať sa profi-rodičom.
