Čo je najbezpečnejšie na tom, ak sa nedopátram pokrvných príbuzných dieťaťa, keď potrebuje rodinnú anamnézu a nedajbože darcu kostnej drene, či obličky...
Čo bezpečného je v tom, že po adoptovaných deťoch sa zavrie hladina?
Prieskum, na ktorom spolupracovali OZ asociácia náhradných rodín, OZ Združenie za sociálnu reformu a NO Miesto pod slnkom, bolo oslovených 200 adoptívnych rodín, ktoré pred časom priali dieťa z detského domova (resp. aj priamo z pôrodnice ) 42 z nich, teda 21 % zmenilo adresu bydliska. Keďže ich bývanie bolo v čase adopcie vyhovujúce, dôvodom zmeny bydliska je zrejme zachovania anonymity, 101 rodín (50,5 % ) nereagovalo vôbec. Len 57 rodičov (28,5 %) vyplnilo dotazník. Z neho sa dozvedáme:
Väčšina nemala doteraz kontakt s inými náhradnými rodinami, má problémy ale neriešili ich.
Nielen okoliu často nevedelo, že rodina má adoptované dieťa. Niekedy to zataja aj pred dieťaťom. Ak si bezdetní rodičia adoptujú batoľa, kým dorastie do puberty, dávno im vyšumí z hlavy 26 hodín prípravy. Nemajúc osobnú skúsenosť s pubertou vlastných detí, ktoré v tom veku sú tiež schopné psích kusov, sú sklamaní, deti nenaplnili ich očakávania a neraz končia zle...
Diagnostické centrá by vedeli poslať presnú informáciu o tom, koľko detí z detského domova sa z adoptívnych rodín pre ich zlyhanie dostalo naspäť do detského domova – práve z vyššie uvedených dôvodov.
100% adoptívnych rodičov svätosväte sľubuje, že sa neuzavrú do seba. Ale len máloktorýto dodrží, keď mimino príde domov. Majú dojem, že sú „normálna rodina“ a nikoho nepotrebujú, uveria tomu, že zápis v rodnom liste dieťaťa z nich urobilo biologických rodičov. S inými náhradnými rodinami sa nestýkajú a problémy najprv považujú za svoju chybu a neskôr za „nevychovateľnosť či genetické predispozície dieťaťa“.
Samozrejme, je aj mnoho skvelých adoptívnych,rodičov, ktorých prvotná potreba „vlastniť dieťa“ prešla do pochopenia toho, že sme tu, lebo dieťa nás potrebuje.
Asi jedinú istotu predstavuje to, že sa stanú dedičmi po adoptívnych rodičoch. Ale však jediným majetkom rodičov sú ich deti, spomienky a malý byt, nie je to žiadne terno.
Niekedy je adopcia istotou skôr pre náhradnú rodinu.
Predstavte si situáciu:
Prijali ste do pestúnstva miminko, ktorého sa matka hneď v pôrodnici vzdala. Časom Vám zavolajú, že má súrodenca. Po pár rokoch ďalšieho. Po chvíli rozhodovania a urovnania si vecí v hlave (do 24 hod!) prijímate aj tieto deti. Najstaršia už ide do školy, kým sa na súde prejednáva definitívne zverenie najmladšieho dieťaťa do pestúnstva. Matka na žiadny súd nikdy neprišla. Po tomto pojednávaní však navštívila kurátorku. Matka nemala nič proti tomu, že ďalšie jej dieťa sa dostane do pestúnskej rodiny. Keď sa však dopočula, že sú rozhodol aj o platení minimálneho výživného na dieťa, vyjadrila sa, že na to veru nemá. Kurátorka sa chopila príležitosti. Teraz je trendy sanovanie rodiny a aj ona by mohla zabodovať. Ponúkla matke, aby si vzala všetky tri deti späť a nelenila, hneď spísala návrh na súd. Obratom s tým oboznámila pestúnov. Tí prežívajú hrozné chvíle bezmocnosti, zúfalstva...Nakoniec matka prejavila viac rozumu než kurátorka. Spočítala si, že ak nemá 681 Sk, nebude mať ani na z čoho živiť tri deti.
Iný prípad:
V pestúnstve máte rómske dievča. Stálo Vás to veľa času a trpezlivosti, aby sa z malej divožienky stala slečna. Po niekoľkých rokoch strávených vo Vašej rodine, práve v čase zúriacej puberty, zrazu vtrhne do Vašej záhrady horda príbuzenstva. Matka, jej momentálny druh, niekoľko ich detí, akýsi strýko...Deti otrhajú nezrelé paradajky, popišajú a podupú jahody, matka sľúbi dievčaťu mobil – po ktorom práve túži a sľúbi jej, že v pondelok pôjde na súd, aby požiadala o jej vrátenie.
Dieťa už má 18 preč, mobil dostalo od Vás na Vianoce a ten „pondelok“ ešte nenastal a už ani nenastane.
Vtedy myslíte na adopciu ako na istotu, že záchvat záujmu nezodpovedných biologických rodičov, či rovnako nezodpovedne kreatívna sociálna pracovníčka nenaruší vašu rodinnú pohodu.
Najväčšiu „istotu“ adopcia zrejme predstavuje pre štát. Adoptované dieťa vyškrtne zo systému. Ak dôjde ku kríze v adoptívnej rodine – štát je mimo obliga.
Pre dieťa však je v skutočnosti ľahostajné, či žije v adoptívnej, pestúnskej či v profesionálnej náhradnej rodine (poznáme rodiny s rôznymi kombináciami detí), pokiaľ má k nemu rodina dobrý vzťah a ide jej o blaho dieťaťa.
