Ten prvý sa vyznačoval vysokou úrovňou decibelov. Puberťáci jačali, ich neodmysliteľné mobily plechovým hlasom každú chvíľu škriekali, maminka Veronika svoju početnú rodinu prekrikovala, zvučným veliteľským hlasom vydávala príkazy či zvolávala na obed, a aby ani náhodou nebolo dlho ticho, prípadné pomlčky vypĺňali malé deti svojim plačom. Napriek tomu to bolo pohladenie duše.
Tri obetavé dobrovoľníčky čoskoro preberú štafetový kolík – stanú sa náhradnými či profesionálnymi mamami.
Poschádzali sa starí známi. S odstupom mesiacov sme mohli skonštatovať, ako deti vyrástli, čo predtým nevedeli a už dokážu, čo vystrojili, ...
S napätím sme očakávali stretnutie všetkých mojich „profivnúčat“.
Slniečko – Kiko sa za 5 mesiacov zžil so svojou novou rodinou. Napriek tomu som ja ostala jeho „babi“, so všetkými chlapskými záležitosťami ohľadne autíčok sa so samozrejmosťou obracal na „deda“. Jeho predošlá mami-Júlia a terajšia mami Lucia, Karol, babina z Bratislavy, ja i „dedo“, malá Lucinka, ... všetci sme sa bez problémov zmestili do jeho života. V niektorom detskom domove nezmyselne trvajú na tom, že profesionálni rodičia nemajú nadväzovať citový kontakt s dieťaťom, majú doma žiť v nenormálnom režime domova a podobné nezmysly. Opak je pravdou: dieťa, ktoré sa pripútalo, dokáže sa pripútať aj k iným. Mali by vidieť, ako to funguje, keď Kiko ľúbi tých, ktorí ľúbia jeho. Ako jeho „bývalá sestra“ Lucinka bola okamžite jeho parťákom do hry. Požičala mu kočiarik s bábikou a mohla na ňom oči nechať, keď sa spolu hrali. Na rozlúčku mu Lucinka zamávala a zakričala: “pápá Kiko“ s dôverou, že sa zase uvidia – dovtedy si o ňom bude „čitať“ fotografie.
Pobyt bol ako vždy aj o sebapoznávaní, výmene skúseností, tvorivých dielňach, pobyte na čerstvom vzduchu, spoločnom výlete zubačkou na Štrbské Pleso, o návšteve skanzenu a kŕmení kozičky v Pribyline, o súťažiach, rozhovoroch, scrabble. Navštívili nás ďalší známi a priatelia hoci len na pár hodín.
Týždeň v penzióne Svišť s naozaj domácou kuchyňou pani Hurajtovej ubehol ako voda. Jedni sa lúčili – Klaudia alias „Mucha“ ako vždy so slzami (Muška, máme ťa radi, si super dievča!), iní prichádzali.
Zase sa objímali - zvítavali starí známi, opäť tu boli takí, ktorí podobný pobyt ešte nezažili. Druhý turnus bol v niečom rovnaký: spriaznené duše, vysielajúce na rovnakej vlnovej dĺžke, v niečom celkom iný: miesto dobrovoľníčok nastúpili chlapci, bolo menej detí a viac tvorivých dielní. Zapojili sa aj rodičia. Pomaľované tričká, poháre, výkresy, svedčili o ich usilovnosti i fantázii. Aj deti podľahli hre scrabble – rastú nám zdatní súperi, mamka Veronika, Majka, Táňa...! Vďaka dobrému počasiu bolo viac turistiky. Tí najzdatnejší zdolali Rysy. Veľké deti z náhradných rodín (Majka v pestúnstve i Michal-„biodieťa“) už na budúcom pobyte chcú byť dobrovoľníkmi...a po rokoch veľmi pravdepodobne aj náhradnými rodičmi.
Tak prebehli 19. a 20. rekreačno-vzdelávací pobyt náhradných rodín v réžii OZ Domov v rodine. Plní dojmov, nových výziev a nápadov už chystáme ďalšie pobyty. Všetkých, ktorí prijali „cudzie dieťa, alebo len s touto myšlienkou koketujú, pozývam do Trstenej 2.- 6.1.2010....alebo na ďalšie užitočné stretnutia spriaznených duší.
Už sa na Vás všetkých teším.
