Od malička som milovala bábiky – živé. Jeden mladší brat mi nestačil a moja mama spomína, ako som ju pri každej prechádzke v parku okolo pôrodnice tlačila, aby išla ešte pre jednu bábiku. Dokonca som tam chcela ísť s ňou,aby som si mohla vybrať. Mama sa nenechala nahovoriť, a takto ostalo na mne. Päťkrát som si z pôrodnice doniesla krásnu voňavú bábiku. Možno by som v tom pokračovala, keby sme mali väčší byt. Niekto má deti podobné akoby cez kopirák, mne pripadali moje miminká každé úplne iné. Časom som na nich objavila mnoho podobného.
Všetky sa na nás podobajú nielen tvarom nosa, či farbou očí, hoci každé ináč. Podstatné je skôr to, že sa na nás podobajú tým, čo nie je dané génami. Hoci moja dcéra mala byť chlapec (miery a váhy tomu nasvedčovali), hoci jej prvé slovo bolo „auto“, je po mne, čo sa týka lásky k deťom. Keďže detské domovy sú plné „hotových detí“, rozhodla sa stať profesionálnou mamou. Má roky praxe s dobrovoľníctvom s deťmi z náhradných rodín a aj skúseností z domova, lebo aj ja som bola profesionálna mama. Za svojim cieľom išla vytrvalo. Trvalo to vyše roka, kým našla zamestnávateľa.
Je až neuveriteľné, ako sa hneď za prvý týždeň Lucinka zmenila.Keď prišla, jej oči sa dívali celkom náhodne hocikam. Na oslovenie nereagovala, za ľudským hlasom sa neotáčala. (V detskom domove neboli zrejme hlasy dospelých pre ňu zaujímavé, zvuky neboli určené jej.) Ručičky sa trepotali okolo nej ako krídla motýľa. Podaný prst síce chytila ,ale za hračkami sa nenaťahovala. Už po týždni pochopila, že nám robí radosť, keď sa jej podarí udrieť do hrkálky, či chytiť čokoľvek a zrejme je to ochotná pre naše potešenie robiť. Už vie, že Luci, babuci, bábika ,ťuťuťu, muťuťu a ešte všeličo iné patrí jej. Vydáva množstvo zvukov, výska, nahlas sa smeje a venuje pozornosť nielen svojim miniatúrnym ručičkám, ale aj hračkám. Niektoré zvuky má veľmi rada – vždy sa usmeje, keď lyžička zazvoní o hrnček. Prichádza na chuť spoločnosti.
Po troch týždňoch zaregistrovala mačičku, uvedomila si, že je iná, než veci okolo. Jej pokroky sú očividné. Krásna bola zrejme od narodenia, ale teraz je ešte krajšia – ako by sa zobudila Šípková Ruženka. Keď si uvedomím, že detské domovy sú plné takých smutných Šípkových Ruženiek, mám tisíc chutí vziať si ešte jednu živú bábiku do profesionálnej rodiny. A jej budúci adoptívni rodičia by si mohli „adoptovať“ aj mňa - „babi“. Vopred ponúkam všetky zvyčajné babičkovské služby.
