Keď takú vetu vysloví sedem ročné dieťa je to úsmevné. Ale riaditeľka školy žije v predstave, že už všetko vie, keď ovláda učivo svojich žiakov, je to smutné, ba zúfale.
V rámci rómskeho mentorského projektu sme sa mesiace trápili so skupinou rómskych detí. Skupinu rómskych detí nám vybrala riaditeľka školy. Trápilo ma, že tieto deti nemajú o nič záujem. Nie sú asociáli, sú to deti čisté, dobre živené a dobre oblečené. Sú nedisciplinované, povrchné, lenivé, unudené, ale hlavne NIČ ICH NEBAVILO, hoci nemožno povedať, že NIČ NEVEDIA. Používajú internet, využívajú všetky funkcie svojich moderných mobilov, počítanie v eurách im nerobí problémy. Skúšali sme s nimi všeličo: pozerali sme video, išli sme do cukrárne, do divadla, maľovali sme tričká a hlavne snažili sme sa komunikovať. Mali sme dojem, že hádžeme hrach na stenu. Odmietam odísť od problému. Riadiac sa heslom z Jožka Pletka – „kto vydrží – vyhráva“ vydržím veľa a čakám, že vyhrám. Včera som definitívne uzrela svetlo na konci tunela. Ešte som nevyhrala, ale zistila som v čom je pes zakopaný – a nepotešilo ma to!
„Ja tu také deti nechcem“ vyjadrovala sa pred nimi riaditeľka školy. „Keď ja som sa to vedela naučiť, aj oni to musia vedieť“ – perlila. „Oni nič nerobia, oni kazia priemer školy... píšem všade, nech s nimi niečo robia, nech ich dajú preč, lebo ja ich tu nechcem...“
„Aj s ich rodičmi máme problémy“. To si nevie predstaviť aký problém by mala so mnou, keby som tým rodičom bola ja! Snažila som sa jej vysvetliť, že nie všetky deti majú doma rovnaké zázemie, nie všetci majú rovnakú motiváciu. Nie všetky majú rovnaké nadanie.
„A to my máme suplovať rodičov?“ - bránila sa. „Nič sa neučia, nič nevedia,“- opakovala dookola,- „Keď sa to iní dokážu naučiť – musia to vedieť aj oni!“
„Keď niekto nemá nohu, chápete, že nebude môcť bežať ako iní. Keď niekomu chýba kus mozgu, nie je to vidno, ale ani oni nedokážu niektoré veci“,- snažila som sa jej vysvetliť.
„No a to my sa máme o nich starať, keď nemajú mozog?“- vyletela. „Potrebovali by ste tu asi sociálneho pedagóga“-, radila som.
„Všetci tu sú sociálni pedagógovia“ – tvrdila - „všetci sme sa tu učili sociálnu pedagogiku!“
Zrejme zabudla, alebo nikdy nevedela o čom to je.
„Myslím profesiou sociálny pedagóg!“
„Načo? Kvôli nim?“
„Aj kvôli vám“
„My by sme niečo mali robiť kvôli nim?“ žasla vševedúca.... Ona predsa už všetko vie, žije na úrovni mojej sedem ročnej dcéry, ktorá si myslela, že všetko o učení prvákov v druhej triede už vie. Pozná všetky písmena a počíta do desať. Ak niekedy počula o pozitívnej motivácii, dávno jej to vyfučalo z hlavy.
Učiteľka na tej škole potom celkom bez váhania rómskych žiakov oslovuje degeši! Táto škola dokonale antimotivuje deti, a ako vidno úspešne. Som z toho smutná a nabudená. Už tým deťom rozumiem. Nevzdáme to! Oni nevedia ako na to, ja ešte tiež nie, ale verím, že nájdem cestu... mimo školy, či navzdory škole.
Ak viete poradiť – raďte! Verím, že týmto deťom aspoň trochu pomôžeme.
Ale každá rada drahá čo s našim školstvom, kde tieto „múdre, vševedúce“ na úrovni mojej sedem ročnej dcéry riadia školy!
Kde je empatia, kde je snaha získať deti a otvoriť im nekonečný svet poznania. Učiť, to nie je naplniť nádobu, ale zapáliť fakľu.
Ak sa naši učitelia vyhovárajú, že majú v triedach veľa detí, sú to naozaj len výhovorky. Je to o ich schopnostiach či neschopnostiach. Môj otec učil na dedine za prvej republiky, mal v triede 60 detí, vedel o nich všetko: čo robí otec, koľko majú súrodencov,...Mal aj dvoch Cigánov – tak sa vtedy volali. Otec ich neraz doniesol do školy na chrbte, lebo nemali topánky, ale „k panovi učiteľovi“ chceli ísť.
PS: Moja dcéra, ktorá chcela byť vtedy učiteľkou je profesionálnou mamou a učí svoje deti žiť. Zo smutných bábätiek robí šťastné deti. Zväčša sú v domovoch na východe rómske deti... Už teraz sa hrozím, čo bude, ak moje vnúčatá budú školopovinné.
