Jedna z mojich dcér asi 4 ročná povedala: „To ste radi , že som sa Vám taká usilovná narodila!?" Boli sme radi a sme radi stále a tešíme sa zo všetkých našich usilovných a talentovaných detí, ktoré máme, ale naozajstným výstupom na Everest s občasným zlyhávaním organizmu v dôsledku nedostatku kyslíka a občasným tlakom 220/140, občasným adrenalínom na hranici šialenstva bola naša prijatá dcéra.
Mala vtedy 10 rokov, bola krásna a podľa detského domova bezproblémová. Bez problémov ostal detský domov, keď sa jej zbavil - o čom v mojej neprítomnosti nepokryte hovorili a keďže svet je malý, donieslo sa mi to zo všetkých svetových strán. Hoci sme veľmi rýchlo prišli na to, čo všetko nevie a čo nežiadúce naopak dokáže, povedala som si, že ju nikdy nevrátim do domova. Aj dieťa , ktoré sa Vám narodí, nemusí byť také, aké si vysnívame, aké by sme si priali - ale nevrátime ho odkiaľ prišlo.
A radili mi to úradníčky aj niektorí náhradní rodičia - vraj z nej nič nebude a ja prídem o nervy. Naučila som sa pomaly počítať do 10 a zhlboka dýchať. A nenechať sa vytočiť, lebo presne o to jej išlo. Áno, chcela byť stredobodom pozornosti, hoci negatívnej, vytáčala ma, aby som povedala „nechcem ťa" ale naozaj chcela počuť nedám ťa - si moja. Bolo to niekedy ťažké , ale povedala som si JA MUSÍM ZVÍTAZIŤ - nie nad ňou, nad tým jej trápením, nad jej zlým štartom do života, nad jej zvieracími pudmi . Dala som si záväzok: Nebude mať v 18. dieťa a skončí strednú školu.
Každý neprepadnutý ročník na základnej škole bol mojím úspechom . Ak by sa ma baník opýtal : Ja som baník, kto je viac?, bez váhania by som povedala: Ja ! Dieťa nevedelo splachovať WC
nezatváralo za sebou dvere, zopakovať viac než 3 slová, nepoznalo bežné slová, do 10 rokov nevidelo mrazené kurča. Z dvoch príkladov : napr. choď do svojej izby a cestou zavri dvere na kúpelni, určite 1 zabudlo. Síce skončilo úspešne 3. ročník v ZŠ najbližšie pri detskom domove, ale v triede, kde boli 6 domováci, 6 neprispôsobiví rómovia, 1 dislektik - všetci ostatní obyvatelia blízkeho okolia dali deti do iných škôl , aby sa tejto zúfalej demografickej skladbe vyhli. Jej vedomosti boli tomu zodpovedajúce. Vedela čítať a na prstoch počítať do 10. K tomu porucha správania. Zažili sme záškoláctvo, krádeže, rozdávanie vecí spolužiakom, úteky na Luník IX., k frajerovi i do neznáma v papučiach v marci. Zažili sme hysterické záchvaty, jeden dokonca pomáhali zvládnuť policajti a rýchla zdravotná služba.
Zažili sme nepochopenie, neprajnosť i podporu. Vďaka jej psychiatričke Dr. Rosenbergerovej, Dr. Rušinovej z Hrane a ďalším dobrým ľudom, ktorí mi boli oporou už len tým, že boli akí boli a čo sami robili, napr. Jančovci, Veronika Nemcová a pretože aj ja som bola oporou iným, som sa len upevňovala v presvedčení, že KTO VYDRŽÍ - VYHRÁVA (Táto životná múdrosť je citát z Jožka Pletka).
Vydržali sme, aj keď detský domov Gitu uniesol zo školy a umiestnil v diagnostickom centre. Bola som pôvodne prof. rodič a detský domov sa mňa rozhodol zbaviť a dieťa vziať naspäť. Od nás by neodišla a tak sa rozhodli najprv ju vylákať podvodom a potom násilím zavrieť tam, aby odtiaľ k nám nemohla ujsť. Ale aj tam rýchlo pochopili, že „mamka ma tu nenechá, mamka ma nedá" a dokonca na ministerstve, kam som kvôli tomu išla, pochopili, že sa nevzdáme jedna druhej. Pochopili to aj na súde, keď sme požiadali o jej zverenie do pestúnskej starostlivosti, hoci detský domov si proti nám najal advokátku, ktorá sa všemožne snažila dieťa pred nami „zachrániť".
Ani ona to nemala s nami ľahké. Smiali sme sa vtipom, ktorým ona nerozumela. Pozerali sme sa na programy, ktoré ju nezaujímali (lebo im nerozumela). Zabávali sme sa na veciach, ktoré pre ňu neboli zábavné, robili sme činnosti, ktoré pre ňu nemali význam. Cestovali sme s ňou po republike a často aj ďalej. Chceli sme po nej, aby vedela a rozumela tomu, čo sa okolo nej deje. Chceli sme, aby pracovala a učila sa, čo ju zúfalo nebavilo. Chceli sme, aby ju niečo bavilo. Vláčila som ju so sebou po vernisážach a iných akciách, kde ju bavilo akurát pohostenie. Nútila som ju robiť veci so mnou (½ hod. roboty, 2 hodiny protestov).
Teraz má 19, vážnu známosť, príde mi sama od seba pomôcť, vie variť, piecť, nakupovať, pratať a napísala mi SMS;
„Mám Ťa veľmi rada za to, čo si pre mňa urobila, a že je zo mňa človek. Ľúbim Ťa, tvoja dcéra..."
Vyšplhala som sa na Everest - skoro. Skončila strednú školu - skoro. Vzdala to 2 týždne pred skončením. Hnevala som sa, bola som sklamaná..........................ale možno toto bol jej Everest!
A ja som len pomohla pri jej výstupe na vrchol.
