Ako dôchodca 1000 Sk na Vianoce (i valorizácia od 1.1.2009) poteší i naštve. Poteší, koho by 1000 Sk nepotešilo. Naštve, lebo rozumiem tomu, že je to ÚPLATOK. Tí naivní a (s)prostí, ktorí si myslia, že im to vláda dáva zo svojho, sú jej potencionálni voliči. Nerozumejú, že sa na nich zložili deti a vnúčatá, u ktorých tá tisícka nakoniec aj tak skončí.
Niektorí si myslia, že „celý život poctivo pracovali“ a platili dane, tak teraz majú právo ...
Pre jednoduchosť vezmime dôchodcu, ktorý začal pracovať v roku 1948 ako 18 ročný a ako 60 ročný išiel do dôchodku v roku 1990. Celý život „budoval socializmus“, niekto z presvedčenia, niekto z nemožnosti inej voľby, niekto z hlúposti, niekto sebezaprením, ale všetci sme sa na tom podieľali, ŠT báci aj tichí odporcovia komunizmu. (Disidentov bolo na Slovensku 2 ½).
Svojou „poctivou prácou“ ničili životné prostredie, búrali a devastovali historické pamiatky, stavali „kralikárne“, vyrábali nekvalitné materiály, šili nemoderné šaty, prednášali dejiny MRH (dejiny marxizmu – leninizmu), učili pokrivený dejepis, pracovali na okresných a krajských výboroch jedinej a najmúdrejšej strany, vyrábali tanky pre Varšavskú zmluvu, pracovali na colnici a bdeli nad tým, aby sme si z Maďarska nedoniesli olej, či papriku (ktorá u nás práve nebola) či z Poľska rifle (ktoré u nás boli len v tuzexe), či pracovali v tlačiarni a podieľali sa na tom, aby každý deň čerstvú lož a žlč doniesli v novinách zvaných PRAVDA, robili bachárov nad kňazmi a disidentami, atď. Všetci (sme) vedome, či nevedome z presvedčenia, z vypočítavosti, zbabelosti, či bezmocnosti, kolaborovali s režimom.
Za to všetko napriek tomu všetkému majú „budovatelia socializmu“ dostať dôchodok. Nie preto, že si naň „zarobili“ – to čo oni vo svojom produktívnom veku platili v daniach, štát hneď rozdelil tým, čo boli vtedy dôchodcovia, ale preto, že sú to naši rodičia (starí rodičia). Žili v klietke obohnanej ostnatým drôtom, ukradli im dedičstvo po predkoch (polia, továrne, obchody...), nemohli študovať čo chceli lebo ich otec bol za vojny letcom RAF či nechcel vstúpiť do družstva. Polovicu života prestáli vo frontách na košíky v samoobsluhe (dnes už nechápem, ako sa mi do tých košíkov zmestil sobotný rodinný nákup!), na mandarínky (len na Mikuláša, Vianoce a 1.mája!), na mäso, na aktuálne nedostatkový tovar (toaletný papier, zubná pasta, kojenecké košielky, detské pančucháče, prací prášok, olej, vajíčka,...) Dali nám čo mohli a my sme povinní groš, ktorý nám požičali, teraz vrátiť, aby si mohli dopriať mandarínky či šunku a nemuseli sa na staré kolená sťahovať pre vysoké nájomné zo svojho 3+1.
Rovnako povinní sme my požiačať groš našim deťom.
Mať deti nikdy nebol „bomba kšeft“. Obávam sa, že príspevok pri narodení 2. prípadne 3. dieťaťa len zato, že sa narodilo, pesmelí vo „vyrábaní“ detí dodavateľky detských domovov.
Netreba veľké počty či štatistiky, pre zachovanie rodu a preto aby mal kto pokračovať v práci, keď aj vy-mladí budete dôchodcovia... by v priemere každá žena mala porodiť 2 deti ( a ½ za tie, čo deti mať nemôžu.) Ale nezáleží len na kvantite! Bez ohľadu na príspevok: tí, ktorí deti chcú mať, ich budú mať a ktorí nechcú, tým sa to aj tak neoplatí – až na tie dodavateľky detských domovov, tam je to čistý zisk!
Dôchodcovia, invalidi i rodičia sú voliči!
Deti v detských domovoch sa ozajstnej podpory zrejme nedočkajú – nie sú voliči. Politici sa s nimi ukážu na obrazovke na Vianočnom benefičnom koncerte, to stačí (a zase môžu ísť naspäť do domova...) Zato vychovávatelia, riaditelia, úradníci voličmi sú... A náhradní rodičia sú len takí čudáci... no nie?
