Spieval nám už od 10.11.1989, kedy manžel z Prahy doviezol magnetofónovú pásku od svojho kamaráta - ten ju prepašoval z Holandska. Našim susedom Kryl nič nehovoril a hoci znel na „plné pecky“, nedošli k nám policajti.
Pamätám sa, že o týždeň - v piatok večer som sa cestou z práce ešte zastavila v mäsiarni. Mäso síce už nemali, ale aspoň tam nebola fronta. Kým som kupovala nejaké zvyšné výrobky, zaregistrovala som v rozhlase, ktorý si tam púšťali unudené predavačky čakajúce na „padla“ zvláštnu správu.
Študenti sa po povolenej manifestácií ku dňu študentov na Albertove presúvali do centra Prahy a stoja pred Národným divadlom. Čudne!!!
Študovala som v Prahe a naposledy sa študenti zišli v 1968, odvtedy sa ich súdruhovia tak báli, že ani do žiadneho prvomájového sprievodu nesmeli. Nad strahovskými kolejemi poletovala helikoptéra a v parku bol „zamaskovaný" autobus plný policajtov, aby zasiahol, keby sa študenti zhromažďovali . To mi prebehlo hlavou a na druhý deň už sa to začalo potvrdzovať. Súdruhovia mali pravdu. Mali pravdu, keď sa študentov báli. (V ten večer sa im vôbec podarila skvelá vec! Vzhľadom na to, že v prihláške na vysokú čkolu bola v tom čase aj kolónka pri oboch rodičoch „člen strany“ a táto prinášala nádejnému študentovi nemalé body, asi ako výborný prospech na strednej škole – nechali zmlátiť vlastné deti.)
Moje deti, aj tie, ktoré boli v tom čase ešte malé (4,7,8) si pamätajú to vzrušujúce obdobie po 17.11.1989. Pamätajú si, čo bolo predtým: v sobotu sme prestáli v obchode: najprv vo fronte na košíky, potom pre pokladňou. Po večerníčku sa vypínala TV, na nástenke v materskej škole bol Lenin.
Moja 14 ročná dcéra bola v lete 1989 v pionierskom tábore v Bulharsku. Išli vlakom. Povedala som jej, aby žiadne jedlo v Bulharsku nevyhodila, ale aby cestou cez Rumunsko, keď uvidí ľudí pri trati, aby im vyhodila všetko čo nepotrebujú a pribalila som jej aj niekoľko balíčkov cukríkov. Nechápala, ale keď sa vrátila, už chápala !
Potom som za 5 dní uplietla sveter, sedela som celý deň pri TV a počúvala rádio. Odvtedy sa telka púšťa pred správami, predtým sa pred správami vypínala.
Kubko mal 4 roky a pamätá sa na súdružky v škôlke aj „školenie“ o Leninovi. Aj Václava Havla, ktorého videl sediac otcovi na pleciach , keď s Kňažkom došli do Košíc.
Aj ja si pamätám, že v Rožňave a kade tade po Československu boli „Rusáci“ a aká som bola rada, že vďaka materskej dovolenke som nemusela dvíhať ruku za to, aby u nás boli sovietske rakety. Nikto ich nechcel a rovnako nikto nemal odvahu nezdvihnúť ruku. Pamätám si, ako sme museli byť na verejnej sranníckej schôdzi, hoci termíny tlačili, práca stála. Potom sme cezčasovali a dávali si záväzky soc-prc. Pamätám si, že mlieko bolo za 2 Kčs, ale aj to, že raz nebol olej, inokedy toaletný papier, niekedy zubná pasta, niekedy červená paprika a na všetko sa stálo v radoch, aj na čínske tepláky...Mandarínky boli len v decembri, banány a pomaranče len v zime. Spišské párky len 1.mája a rifle len v tuzexe. Veci sa nekupovali ale zháňali. Pamätám si, že v Maďarsku mali to, čo u nás práve nebolo, ale nesmelo sa to doviesť . Ukrývali sme to všelijak v embéčke, ako sme stáli vo fronte na hraniciach (takej dlhej, že na hranice sme ani nedovideli) a nezmysly zapisovali do colného prehlásenia...o colníkoch bežal seriál v TV, ako strážia naše hranice pred takými, akým bol každý z nás. Pamätám si súdruha riaditeľa, ktorý mal učňovku a VUML - a jeho riadenie tomu zodpovedalo. Pamätám si, znelku rozhlasu "Ku předu levá - spátky ni krok" a špinavé šedivé mestá, maximálny luxus pre obyčajných ľudí žiguli na poradovník a pre "zástupcov ľudu" Tatra 603. Vykladali sa vtipy „o zlatú mrežu“ - radšej potichu, aby nikto nepočul..... Keď počujem niekoho hovoriť, že vtedy bolo lepšie, rozmýšlam či je to skleróza či spomienkový optimizmus.
Skvelé bolo, že aj som mala menej rokov, nosila minisukne, Beatles i Waldemar Matuška boli vlasatí mladíci, bývala som v Prahe na internáte a chodila som každý týždeň do kina. Ale to nič nemení na tom, že sme žili ohradení ostnatým drôtom a teraz sme slobodní. Keď sa vo štvrok dohodneme, že víkend strávime vo Viedni, sadneme do auta a ideme. Že nemôžeme na Kärtnerstrasse kúpiť všetko čo vidíme? Mne to nevadí!
Spieva nám Kryl a my nezabudneme! Na neho ani na všetko, o čom spieva. Som rada, že bratia zachvatčiky tu už nie sú (a som nahnevaná, že sú teraz v Gruzínsku.) Nemám za zlé mládeži, že o tom smutnom čase nič nevie, či vie málo: veď pred našim narodením bolo všetko vzdialené ako doba kamenná...ale tí skôr narodení by nemali byť potrafení stratou pamäti a mali by si pamätať, že pred 19. rokmi sa stalo to, o čom spievala Marta Kubišová "teď když tvá stracená správa věcí tvých k tobě se navrátí, lide navrátí" - mali by sa podľa toho správať: ako dospelí za seba zodpovední ľudia.
A nemali by čakať, že ujo Štát im niečo dá - môže dať len to, čo je už ich!
