Bola som prvá profesionálna mama v Košickom kraji. Trvalo celú večnosť, kým som získala deti. Všeličo sme zažili, všeličo sme prebojovali. Deti, ktoré k nám prišli, neboli bábätká, ale 10ročné slečny. Po takmer 4 rokoch sa ma detský domov pokúsil zbaviť – dali mi okamžitú výpoveď „pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny“. Keďže som nič nespáchala a dôvody, ktoré v onom elaboráte uviedli, boli nezmyselné, obrátila som sa na súd. Ten sa vďaka naťahovaniu zo strany odporcu - raz sa nedostavil vôbec, inokedy sa ospravedlnil, tu-tam potreboval nejakého ďalšieho svedka, ktorý len potvrdil nezmyselnosť dôvodov odporcu, potom navrhli „vraj dohodu“, ktorá spočívala v návrhu prestať sa súdiť a nič viac, potom sa odvolali...- trval viac než 6 rokov a rozhodol s konečnou platnosťou, voči ktorej nie je už možné odvlanie, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné. To bolo v júni 2009.
(Gitka, ktorú sme čase výpovede mali v profi rodine, neskôr v pestúnstve – lebo už bola súčasť našej rodiny a nechceli sme ju nechať v štychu, lebo verila a každému to hovorila –„mamka ma tu nenechá“- už dospela, vydala sa...)
Detský domov sa do októbra správal ako mŕtvy chrobák. Potom po liste mojej advokátky zareagoval. Génius, ktorý tam narába s mojou agendou mi poslal list s titulom ING. A.R.C.H., ktorým ma pozval na konečné prejednanie pracovnopávnych vzťahov. Očakávať na začiatku všetkého jednania ospravedlnenie, to by sa dalo len v slušnej spoločnosti. Riaditeľka mi vysvetlila, že sa zmenil zákon a že do rodiny musia ísť malé deti, takže mi dajú poldruharočného chlapčeka. Bolo to nad moje očakávania: dokonca som nachystala postielku a kočiarik, hoci mám nárok toto žiadať od detského domova, ale veď mám, tak načo?! Tak to na druhý deň už nebola pravda. Na ďalšom jednaní opäťna tému doriešenie pracovnoprávnych vzťahov mali už pre mňa pripravený iný návrh: bratov vo veku 9 a 12 rokov, ktorí sú v domove len krátko, chodia na špeciálnu školu do 1. a 3. ročníka!
Pozrime sa na túto ponuku z pozície tých detí. Je evidentné, že potrebujú individuálnu starostlivosť. Je mi jasné, že potrebujú rodinu. Všetky deti z detského domova potrebujú rodinu. Je len otázne, či moju.
Aká je pravdepodobnosť, že po 9 a 12 ročných súrodencoch túžia nejakí žiadatelia o pestúnstvo či adopciu, nota bene ak sú retardovaní, dajme tomu „len“ sociálne“? Ak po nich nezatúžia teraz, budú mať o rok 10 a 13, potom 11 a 14, ... Ak profesionálny rodič príjme dieťa, berie ho s tým, (podľa novej filozofie zákona) že na krátko, avšak ak sa nenájde adoptívna či pestúnska rodina – tak na celý život. To znamená, že kým mladší ukončí povinnú školskú dochádzku, budem mať takmer sedemdesiat rokov! Oni potrebujú niekoho o 20 rokov mladšieho! Kto by pri nich stál aj keď dospejú.
Ako asi oni vidia teraz svoj život? Z biedy sa dostali do blahobytu, do školy ich vozia autom, sú v kolektíve seberovných.... Prídu k nám a čo im ponúknem? Náš dom na konci mesta na ulici bez chodníka. Autobus raz za hodinu. Cesta do špeciálnej školy peši pol hodina – v blate pri ceste alebo po vozovke riskujúc život. (Ani auto nepomôže – nie, že by ho z domova ponúkli, ale zápcha je tu taká, že peši sa ide rovnako rýchlo ako autom.) Kamaráti nikde. Učiť by sa museli, o všetkom by sme vedeli, nič by sa im neprepieklo. Ozaj by sa im toto páčilo?
Požiadala som riaditeľa UPSVaR-u, aby mi pomohol nájsť v kraji malé dieťa, o ktoré by som sa rada postarala ako „profeionálna babi“, kým sa nenájde „mami“. Vraj nie sú „na sklade“, v kraji je už vyše 50 profesionálnych rodičov, a im treba už tiež hľadať deti na obmenu. Však aj ja som!!!!!!! Mám vziať to čo mi núkajú na pár mesiacov a potom, keď bude malé, dajú mi malé. Takže tak?!
Mne sa to zdá príšerné, to by som žiadnemu dieťaťu neurobila!
(Nájde sa odborník, ktorý mi vysvetlí, že toto je v prospech detí???????)
Ak nevezmem, čo mi núkajú, rozviaže so mnou detský domov pracovný pomer pre porušenie pracovnej disciplíny. Takže tak!
Profesionálni rodičia POZOR! Toto je ďalší zákonný spôsob, ako Vás zlikvidovať. Je síce neetický a nemorálny, ale zákonný. Ak dojdú miminká, dajú Vám do rodiny teenegera! Že máte 28 a on 16? No a čo?
