OZAJ? Osem rokov sa pohybujem ,, v náhradke“ a stále počúvam to isté od tých ľudí, ktorí by sa radi postarali o cudzie dieťa. Až na zanedbateľné výnimky: šťastných ľudí, ktorí sa v správny okamih ocitli na správnom mieste a Veroniku N., ktorej deti bez jej pričinenia nosia od všadiaľ, počúvam stále ten istý nekonečný príbeh o polenách pod nohami, nedôvere, nepochopení, podozrievaní... Žiadatelia po nekonečných peripetiách získajú dieťa. Už táto formulácia by mala zdvihnúť adrenalín každému, kto vie o čom sú detské domovy a čo je to rodina. Totiž malo by to znieť naopak: Štát konečne získal náhradného rodiča.
Keby dačo, je legislatíva naklonená tomu, aby deti žili v rodine a nie v ústavnom zariadení. Keby však tomu bolo NAOZAJ TAK a nielen KEBY DAČO, vyzeralo by to ináč. Štát by hľadal náhradných rodičov podobne ako napríklad v Rakúsku. V TV by nebežal skromný spot ,,Návratu“, ale UPSVaR by z TV obrazoviek vtipnými spotmi získaval ,,super mamy“ pre pestúnsku starostlivosť, a kedže nemáme metro ako Viedeň, len električky a autobusy MHD i SAD by boli plné plagátov s deťmi všetkých odtieňov s nápismi ,,Detský domov nie je domov, domov je mama a otec. Volajte ... , hláste sa ... !“ U nás už mama a otec prídu na UPSVaR sami, ale to nestačí...Prídu na rad ,,odborníci“ , ktorí hovoria o dôkladnej príprave, harmonickej rodine a bla bla bla... Zväčša majú 1 – 2 bio deti, na dieťa z Detského domova nemajú dosť odvahy, síl...niečoho (moja mama vravievala Kto sa bojí, nech neide do lesa) ale to im neberie tú nebetyčnú trúfalosť byť Bohom rozhodovať o tom, kto koľko má mať detí a kedy ....Hľadajú ideálnu rodinu pre deti, pre ktoré KAŽDÁ FUNGUJÚCA RODINA je záchranným kolesom.
Príbehy zo života: Rodina ktorá prijala dve deti a po krátkom čase sa im narodilo vlastné dieťa si vyhliadla ešte dve deti, ktoré chceli prijať z detského domova. Psychologička to neodporučila lebo ,,pri dvoch deťoch v prvej triede a malom by to nezvládli“! Zakrátko si teda zaobstarali vlastné. Zvládajú to. Teraz sa im narodilo už 3 biologické dieťa. Ako zvládajú 5 detí, zvládli by aj tie dve z domova, ktorým psychologička pribuchla dvere pred nosom – sú v domove , majú už 10 rokov a pramalú nádej sa do 18 rokov odtiaľ dostať. Chápem, že prijať cudzie dieťa je iné než porodiť bábätko, na ktoré sa zodpovedný rodič vopred teší. Ale nechápem, prečo náhradný rodič namiesto síce zaujímavej, napriek tomu len teoretickej prípravy nedostane radšej aj sústavnú praktickú pomoc a prípravu. Vo Švajčiarsku je to vraj tak (nebola som tam, na rozdiel od Viedne mám to len z literatúry) že žiadateľ absolvuje s psychológom ½ dňa pohovor, v ktorom sa vylúčia agresívni, či inak nevhodní ľudia a na druhý deň má doma dieťa. A nielen dieťa – aj sociálneho pracovníka, ktorý pomáha rodine sžiť sa. Nekecá, neteoretizuje, žije tam, napríklad žehlí a pritom s dieťaťom a novou mamou vedie potrebnú konverzáciu. Najprv denne, potom týždenne, potom občas, potom podľa potreby. Nekontroluje, nediriguje, je tam k dispozíii aby pomohol.
V Anglicku vraj teta zo sociálky tiež tak chodí na čaj a všetko spolu premelú... Okrem toho sú rodiny, ktoré náhradné rodiny občas nahradia – nechcú dieťa na 24 hodín denne 365 dní v roku, ale radi vezmú dieťa na víkend či na dovolenku.
Takto to teda robia tam, kde im a tomu podobne na deťoch skutočne záleží.
Tak pomáhajú náhradným rodičom, aby hladko zvládli svoju novú rolu.
(Príprava u nás je nekonečne rozdielna v závislosti na tom, kde ju žiadateľ absolvuje. V Návrate som ju absolvovala ja a páčila sa mi. Boli to veci, ktoré človek vydoloval skôr zo seba než aby ho „školili“, ale bolo to poučné a obohacujúce. Bolo nás tam asi 10-12 a s mnohými som stále v styku. Čo mi nedali školitelia, dali mi práve tie rodiny, tie super maminy. PRIDE v Úsmeve absolvovala moja dcéra, vzhľadom na dlhoročnú „domácu prípravu“ sa nové veci síce nedozvedela, ale mala rovnahé pocity – bolo to dobré. O to viac nás šokovalo, ak niekto v rámci prípravy na adopciu nedozvedel nič, ani to nie, že dieťa má o sebe vedieť najviac a že mu ten fakt, že je adoptované netreba tajiť – adoptívni rodičia boli pripravovaní úradom.)
Dostali sme sa teda k tomu, že sme získali dobrovzdanie od každého, od koho zákon či úradník doporučenie vyžaduje. Váš byt videl pracovník UPSVaR, nielen zamestnávateľ, ale aj psychológ sa o Vás kladne vyjadrili a už len získať dieťa, ktorých je v detských domovoch takmer 6000. Nemáte dokonca ani výhrady voči rómskemu dieťaťu, čo však minochodom sa Vás nikto nemá pýtať a žiadnemu dieťaťu v spisoch toto označenie uvádzať. Napriek tomu to naďalej v domovoch robia čo dokázal aj prieskum ÚaD.
Zloženie detí v detských domovoch: 46% Róm, 47% neróm, 7% neviem 2% chýba údaj, len v týchto 2% dodržali zákon!
Chcete byť profesionálny rodič. Máte prípravu, máte odhodlanie, chcete pomôcť dvom deťom. Napíšete žiadosť o prijatie do všetkých detských domovov kde malé deti do 1 roka sú. (Riaditeľ Destského domova Valaská dokonca v priamom vysielaní Rádio LUMEN hovoril o tom, že má nedostatok záujemcov o profi rodičovstvo a prisľúbil spoluprácu s OZ Domov v rodine pri hľadaní záujemcov. Na emaily ani listy však už vyše roka vôbec nereagoval) Môžete považovať za úspech ak sa ozve 1. Aj deti má, aj je ochotný ich dať do profesionálnej rodiny. Vnímate to ako šťastie. Deti Vám dajú na víkend. Sľúbia stravné, cestovné, hory doly, ale potom...teraz nemajú. Deti Vám hovoria mama, otec, aj tí maličkí plačú keď ich vraciate do domova. Zmluva v nedohľadne, vraj nemajú voľné miesto. Konečne sa našlo! Podpíšete hocičo, len nech deti už majú kľud. A myslíte, KONEČNE ....Kúpite z vlastných peňazí všetko vybavenie pre deti. Detský domov nemá peniaze a vy nenecháte dieťa holé na zemi. Hoci detský domov má kočiarikov a postielok plno, nepožičajú vám ich. (Česť výnimkám.) Vyúčtovanie chcú mesačne – na halier presne. Šachy s bločkami, čistá strata času, ale ak to chcú... Vaše cestovné s dieťaťom k lekárovi, do domova, na aktivity s deťmi (plaváreň, ZOO a pod) ako aj na vaše vstupné na tieto aktivity máte zabudnúť. Majú ich síce preplatiť podobne ako vychovávateľovi, ale nepreplatia a Lampáreň považujete za jediného adresáta vašich sťažností. Potom začnú vylučovať bločky: toto decku netreba. Škála šikanovania a doslovného buzerovania je nekonečná, profesionálni rodičia by mohli vydať zborník... Potom si zmyslia, že máte čerpať dovolenku a deti na ten čas vrátiť do domova. Pre malé deti to musí byť šokujúca skúsenosť. Jedna maminka dala na 2 dni chlapčeka do domova, lebo s dievčatkom išla do nemocnice. (Obe deti v profesionálnej starostlivosti.) Napriek tomu, že to bolo dohodnuté vopred, službukonajúca vychovávateľka o tom nevedela (bežná skúsenosť z viacerých detských domovov) a plačúce dieťa nepodporila, nepovedala: „neboj sa, maminka pre teba príde, len sa raz vyspinkáš“, povedala „Bože, to bude noc!“ Ozaj citlivý prístup profesionála!
Moje deti boli veľké – mali 11 rokov, keď som sa nechala proti svojmu presvedčeniu ukecať na to, že pôjdu do Poľska do tábora s domovákmi. Pili tam a fajčili – pochválili sa, keď sa vrátili. A kde boli vychovávatelia? – pýtala som sa zhrozene. Oni pili a fajčili inde – znela odpoveď. Hoci som mala v zmluve aj možnosť môjho zastupovania rodinným príslušníkom, nikdy mi to nebolo umožnené – nikdy neboli peniaze, hoci vychovávateľov v domove zastupovali napríklad aj mladíci v civilnej službe, mne to neumožnili...vypisovali mi dovolenky kedy ich napadlo. Profesionálny rodič je iná kategória – je triedny nepriateľ, a tak sa k nemu pristupuje. (Opäť česť výnimkám.)
Sme nepohodlní, dokazujeme, že sa dá mať deti doma a tým ujedáme chlieb tým, ktorí chcú byť zamestnaní 8 hodín denne a padla. Samozrejme majú plné ústa lásky k deťom, ...ale len 8 hodín denne.
Vďaka novému zákonu je ťažšie nás ignorovať. Zistite si, na čo máte nárok, čo Vám patrí a čo má dostať dieťa. Aj OZ Domov v rodine Vám pomôže zorientovať sa, napríklad aj na rekreačno-vzdelávacích pobytoch náhradných rodín. Dožadujte sa všetci toho, čo Vám patrí a toho, čo patrí deťom, zo skúseností Vám radím: písomne. Ustupovanie nevedie k úspechu, dotlačia Vás do kúta a nepomôžete tým nikomu. Uškodíte nielen sebe, deťom ale aj iným profesionálnym rodičom, iným deťom, ktoré sú ešte v detskom domove. Nebojte sa súdov. Trvajú dlho – (ale Božie mlyny tiež melú pomaly)... v mojom prípade trvalo vyrieknutie prvostupňového súdu viac než 4 roky, detský domov sa napriek pre neho beznádejnej situácii odvolal, znamená to však len oddialenie právoplatnosti rozsudku, lebo pravda zvíťazí, len sa netreba báť za ňu postaviť.
