Tu sú niektoré z nich:
Alenka mala dve takmer dospelé deti a trávila niekoľko týždňov v kúpeľoch. Mimo procedúr nemala čo robiť a v malej obci sa nudila. Zašla do miestneho dojčenského ústavu s návrhom, nech jej dajú kočíkovať nejaké dieťa, aby zahnala nudu a bola nejak užitočná. Kočíkovala Paľka tri týždne a vrátila sa domov. Ale Paľko jej chýbal. Myslela na neho a plakala, čo tam bez nej „jej“ chlapček robí. Tak si pre neho poďme - rozhodla rodina - a je ich.
Janko s manželkou nemohli mať deti. O adopcii neuvažovali, ale mali priateľov s rovnakým problémom, ktorí sa však už pre adopciu rozhodli. Títo nemali auto a keď pre nich našli chlapčeka vo vzdialenom detskom domove, požiadali Janka, aby ich tam odviezol. A tak oba manželské páry sa vybrali do detského domova pre chlapčeka. Vychovávateľka chlapčeka priviedla. „Prišiel pre teba ocko s mamkou“ -povedala. Chlapček sa vrhol Jankovi okolo krku „ocko“! Nedalo sa ináč – toho dňa sa stal Janko otcom.
Marika žila sama so svojou dcérou – šestnásťročnou stredoškoláčkou, ktorá študovala na zdravotnej škole. Dcéra chodila na prax do dojčenského ústavu. Tam sa jej veľmi zapáčila malá Darinka. Veľmi si ju obľúbila a dohodla sa, že jej ju na víkend „požičajú“ domov, ak mamka bude súhlasiť. Nedala mame pokoj, kým nesúhlasila – a tak Darinku mali jeden víkend doma. Potom druhý, potom ju mamka už nechcela do domova vrátiť. Požiadala o zverenie do pestúnskej starostlivosti.
Danka mala tri deti. Neuvažovala o ďalších. Oslovil ju Návrat, aby pomohla nájsť domov pre takmer päťročné ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyzerá na ročné...lebo ak sa preň nenájde rodina, behom krátkeho času bude Natálka z dojčáku preložená do sociálneho ústavu – kde svoj život dožije v neutešenom prostredí. Danka s manželom hľadali rodinu, ktorá by sa Natálky ujala – nakoniec našli seba. Ak hľadáš pomocnú ruku – nájdeš ju na konci svojho ramena. Natálka u nich urobila úžasný pokrok, celkom sebestačná asi nikdy nebude, ale naučila sa chodiť a zvládla všeličo, čo sa pôvodne zdalo nedosiahnuteľné.
Mamka Jarka chcela byť mamou mnohých detí, postupne prijali so svojim rovnako „postihnutým“ manželom k svojim 2 deťom ešte 8 detí. Raz bola na seminári o krízových rodinách. Tam sa dozvedela, že jej deti – sestričky v pestúnskej starostlivosti – majú v miestnom detskom domove bračeka. Domov prišla už s ním. Ocinko len poznamenal, že kým iné ženy idú na školenie a po 9 mesiacoch majú dieťa, jeho žena ide na školenie na 3 dni a dieťa prinesie už hotové.
Všetky mená v predošlých príbehoch sú pozmenené. V nasledujúcom článku sa o „utajenie“ ani nesnažím – mamka Veronika je mediálne známa osoba. Súčet detí, ktoré vychovala resp. vychováva presiahol dvadsiatku. Po svojich dvoch biologických dcérach sa rozhodla dať domov ďalším deťom. Starala sa sama o 8 detí z detských domovov – jej dve biologické dcéry už boli vydaté, keď sa druhýkrát vydala. Novomanželia boli vo veku, kedy sa o deťoch už nezvykne uvažovať, ale oni chceli mať ešte „spoločné deti“ – tak si našli dvojčatá - malé školáčky. Mali za to, že počet ich detí je konečný. Odvtedy však prijali ešte 9 detí – v jednom roku 6!, lebo ak niekto má problém „kam s ním?“ – posunie ho Veronike. Posledné (či len ostatné?) dieťa prišlo tak:
„Pani Veronika, vezmete ešte 1 dieťa?“ ozval sa telefón – básnická otázka!
„Odkedy?“
„Sme v aute na ceste k Vám“
A príbeh našej rodiny?
Mám rada deti a vždy som ich chcela mať VEĽA. Vedela som, že ak by som nemohla mať vlastné, vezmem si z domova...ale mala som 5, takže som to neriešila. Ale deti rástli a ja som sa dosť nudila. Bola som práve nezamestnaná a servis pre troch stredoškolákov ma nenapĺňal vnútorne ani nevypĺňal môj čas. Náhodou sa mi dostal do rúk článok o profesionálnych rodinách. Povedala som si: To vymysleli pre mňa! Bola som prvá v Košiciach ba dokonca v kraji a trvalo to takmer rok, kým som doviedla domov 2 desaťročné dievčatá. Tak ako mnohé iné rodiny som si vtedy pomyslela, že je to konečne KONIEC, ale vlastne vtedy to len začalo a hoci dievčatá už dospeli, koniec je v nedohľadne.
1. lebo človek neprestáva byť rodičom, keď má dieťa 18
2. lebo väčším problémom než súžitie s novými deťmi bolo súžitie s ich detským domovom – súdime sa už piaty rok...proti rozhodnutiu súdu sa odvolali...ale ja stále rovnako pevne verím, že pravda zvíťazí!
3. lebo som človek, ktorý vie, že neexistujú „ONI“, ktorí moje (naše) problémy vyriešia. Kto - ak nie ja, kedy - ak nie teraz! A tak sa problémami náhradných rodín zaoberám denne od založenia OZ Domov v rodine.
4. lebo moja dcéra Júlia je po mne a ako profesionálna mamina o pár dní berie z domova už druhé dieťa – hoci nakrátko, bude to môj vnuk a teším sa na neho!
