V dohľadnej dobe

Najlepšie je, ak niečo, čo očakávame v dohľadnej dobe, sa riadi prírodnými zákonmi. Napríklad zimný slnovrat. Neúprosné zákony prírody určujú, že to bude o pár dní a pokiaľ nedôjde ku kozmickej katastrofe, ktorá je teoreticky síce možná, ale VEĽMI nepravdepodobná, po 21. decembri sa začnú zase dni predlžovať a „na Nový rok o slepačí krok, na Tri krále ešte dále“. V dohľadnej dobe začneme chodiť zo Slovenska do Rakúska ako z košického okresu do okresu Prešov. Je to preto, lebo schengenskí sa dohodli, že nás vezmú medzi seba a o pár dní tomu tak bude (pokiaľ „naši“ nevyrobia nejaký kozmický prieser).   Pokiaľ však dohľadno závisí na zákonoch, prijatých len interne pre Slovensko našimi zákonodarcami, nie je to vôbec isté, že budú naozaj platiť v čase   zákonom určenom. Napr. Zákonník práce. Platí, ale neplatí. Lekári sa vyhrážajú, že sa ním   ZAČNÚ riadiť, ak Kecal nesplní čo nakecal a my všetci sa   na ich zvýšené platy naskladáme z našich daní.   Zákon o tom, že deti do jedného roku života nemajú byť umiestňované v ústavnom zariadení, ale v profesionálnych náhradných rodinách do konca roka 2006 tiež platí.Dohľadno by malo byť smerom späť do minulosti. Čuduj sa svete, vraj to bude...príjmú sa opatrenia...v dohľadnej dobe...Nebyť niekoľkých „rýpalov“, nikto by sa nevyhrážal, že zákon dodrží (aspoň nie v „dohľadnej dobe“). Kto mal doteraz záujem, aby zákon dodržal? A čo pre jeho naplnenie urobil? Riaditeľ Detského domova Valaská pred rokom vo vysielaní rádia Lumen napr. hovoril, že nemá záujemcov o túto prácu a keďže naše OZ   Domov v rodine malo a vedelo o mnohých ľuďoch, ktorí chceli prácu PNR vykonávať, prisľúbil z OZ DvR spolupracovať. Potom však na emaily, ani listy, žiadosti o prijatie do zamestnania nereagoval. Ale nebol sám, kto na ponuky   práce žiadateľov o zamestnanie profesionálneho rodiča nereagoval. Niektoré DeD sa vyhovárali, že nemajú „okienko“ na prijatie profi rodiča nemajú mzdové prostriedky.   Na Slovensku je to tak, že nemocnica je   predovšetkým zamestnávateľ lekárov, škola je predovšetkým zamestnávateľ učiteľov (to je téma na samostatný román!) a detský domov je predovšetkým zamestnávateľom vychovávateľov. Malo by to byť ináč. Nemocnica by mala   byť predovšetkým miestom na liečenie pacientov – bez stresu a s pochopením. Škola by mala byť predovšetkým miestom na vzdelávanie, kde učiteľ nevystupuje ako nadriadený detí ale ako poskytovateľ služby „vzdelávanie a výchova“. No a detský domov by mal byť predovšetkým miestom, kde nájdu bezpečie a sociálnu prvú pomoc deti, ktorých rodina zlyháva. Detský domov by znamenal menežovanie urýchleného umiestnenia dieťaťa do optimálnej náhradnej rodiny, prípadne vo veľmi výnimočných prípadoch umiestniť dieťa v ústavnom zariadení. Teda len vtedy, ak má dieťa závažné zdravotné problémy, ktoré v domácom prostredí nie je možné riešiť a vtedy, ak má dieťa mimoriadne závažné a v domácom prostredí nezvládnuteľné poruchy správania. (Viem o čom hovorím: dieťa, ktoré som prijala závažné poruchy správania malo, ale to neznamenalo, že sa ho vzdám) Problémom jestvujúcich detských domovov sú ich zamestnanci. Aj keď všetci majú plné ústa lásky k deťom, domov ich nechcú.Predstavte si, že by v hraničných búdkach Schengen-neschengen ostali sedieť pasováci, lebo ich nadriadení si ich prácu vážia... Blbosť, nie? To isté ROK PO ak sa to týka detských domovov sa rieši s úplnou vážnosťou. Blbosť, nie? Samozrejme. Len čia? Lenže deti, ktoré mali v roku 2006 1 rok, toho roku mali 2, ... v dohľadnom čase budú mať 18.