Pomaly sa dostanem do kolobehu stresu, rýchleho manipulovania s tovarom a bezchybného (niekoľko sekundového) počítania peňazí, stravných lístkov, kupónov, ústrižkov od pivných fliaš a odvodov z bankových účtov platobných kariet.
A takto sa striedajú nekonečné zástupy horlivých platiteľov, až do chvíle, keď......
Každý deň poobede prichádza k pokladni môj najobľúbenejší zákazník. Starý pán, očividne neoplývajúci finančným zabezpečením, ktorý položí na misku vždy 14 Sk a podáva mi fľašu vína.
Ticho pozoruje, s nikým sa nerozpráva, neháda sa, nemá problémy s akciovým tovarom, len čaká na 50 halierov, ktoré mu vrátim po nablokovaní najlacnejšieho vína. Zabalím mu ho do tašky a podám do ruky. Nikomu nebalím tovar do tašky, ale pri tomto pánovi mi to urobí veľkú radosť. A on sa len usmeje a bez slova odchádza preč. V týchto pár minútach sa mi zastaví čas a hluk naokolo, pocítim na chvíľu kľud a uvolnenie, nepočujem kričiace deti, pípanie pokladní, hádku manželov o desať korún drahší syr, stále sa opakujúce piesne v podnikovom vysielaní.
Možno to svoje ticho prenesie na mňa. Možno preto, že medzi všetkých týchto ľudí vôbec nepatrí.
