až rozpoltený. Postupnou analýzou som zistil, že spokojnosť blízku šťastiu vo mne generuje „dávnosť“ svetových vojen, povstaní, i napríklad okupácie Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy.
Zbystrím pozornosť, lebo pri požiadaní o prisadnutie som taký vývoj nečakala.
– Vďaka Bohu, – pokračuje starček, – že tak dlho sú už len vzdialenou históriou, a že deti, ktoré strašne rád pri hrách sledujem, nepoznajú ich hrôzy.
– Myslíte to vážne? – uisťujem sa, či si zo mňa holohlavý pán témou len nestrieľa.
– Hej, – pozrie mi ohnivo do oči, – celkom vážne!
– Tak tých je plný internet, čiže aj svet, – oponujem.
– Čoho? – zisťuje zas dedko tok mojich myšlienok.
– Predsa hrôz, – odpovedám dosť roztrpčene i patrične pohŕdavo.
– Poviem vám, tie súčasné ma vytáčajú, a to som už čosi zažil, – vracia rovnakým tónom starček a pozrie k dverám ambulancie. – Moderná, pokroková doba, a násilia aj týrania pre množstvo ľudí osudného ako maku. Chápete to?!
– Čo je to „pokroková doba“ pre človeka ako tvora? – ironizujem s krivým úsmevom.
Dedko na mňa kydne príkry pohľad a povie: – Zvieratá sa netýrajú a žijú kratšie než človek, majú menej času na poučenie... Nemajú ani šajnu o svojich dejinách, ktoré človek, naopak, veľmi dobre pozná. Môže sa z nich učiť i poučiť.
– O čom?
– Že násilie nič nerieši, že je nezmyselné!
– Ba, – oponujem, –rieši. Násilie...
Skočí mi do reči: –Chcete povedať, že povstania, revolúcie, vojny a iní ich historicky zvráskavení barbarskí „bratia“ a „sestry“, ktorí ako keby si z oka vypadli, niekomu svojim surovým priebehom pomohli?!
– Posunuli civilizáciu vyššie, – poviem uštipačne a chcem názor drobnosťou spestriť.
No on rozohnene zakypí až z vedľajších lavičiek na nás pozrú zvedavé tváre: – Dokonca! Tak zverstvá posúvajú civilizáciu?! Veď zas a zas priniesli a prinášajú len množstvo mŕtvych, dokaličených, sirôt, vdov, mentálnych a materiálnych ruín. Toto že je pomoc ľudstvu?!
Dvihnem ruku a skok do reči mu vraciam: – Egoizmus, pane, revíry, túžba po nadvláde, strety ideológií a víťazstva v nich, zrážky snáh o moc, konflikty mocí..., toto násilie rieši.
Pozrie na mňa ľútostivo aj zhrozene.
– Ventiluje ego, – podotýkam a myslím to už vážne. – Či myslíte, že to všetko je z Božej vôle?
– To som nepovedal! – ohradzuje sa spoločník.
– Pred chvíľou ste vyriekli „vďaku Bohu“, za to, že je u nás tak dlho pokoj...
Dedko sa nadýchne, mierne červenie. Azda cítiac, že ide do vlastnej pasce? predpokladám.
No on oduševnene vyhlási: – Boh je láska! Ten by to nedo...vo... – V strede slova brzdí a po cca dvojsekundovej úvahe rýchlo povie: – Viete čo? Nechajme Boha na pokoji. Ten sa o naše záležitosti evidentne nestará. Poďme na to logickejšie.
– Ak, tak iba kladne, – pripomínam desatoro. – Povedal predsa NEZABIJEŠ!
– Pletiete ma! – protestuje spolubesedník.
– Nedivím sa vám, veď ani u jeho vlastných to nezaberá. Celý ľudský rod je dopletený, – spresňujem, – v mene dobra koná to najväčšie zlo. V mene jedného boha hurá na jedných, v mene druhého hurá na druhých!
Pozrie na mňa, akoby mi v očiach hľadal môj kompas a spustí: – Je paradoxne, že táto schéma prekvitá napriek tomu, že aj to najpriemernejšie IQ vie, že všetci sme tu jediný raz v existencii vesmíru. Načo si akokoľvek ubližovať, škodiť, načo týrať, okrádať, dokonca zabíjať?! – pýta sa aj vyčíta dedko. – A na dôvažok, – dvíha mi prst pred nos, – medzi bytím a nebytím absolútne každého z nás je iba neuveriteľne tenučká hranica! Včera mi odišiel sused, ešte zachovalý, zdravý ako dub. Kráčal po ulici, náhle sa podlomil a padol ako podťatý. Nemal nikoho. Vybavujeme mu papiere.
Zúčastnene prikyvujem a vraciam sa k téme. – Každý vlastník moci vie, v každom konflikte silnejší to vie tak isto, že výsledok zrážky je vždy rovnaký: zakaždým jedna výhra, jedna prehra. A vždy len dočasne, po najbližší konflikt.
– A vždy škody a obete...
Okamih uvažujem, čo dodať, no pán pohotovo doplní.
– A tie poväčšinou na moc kašlú. Chcú len normálne, spokojne a trochu šťastne žiť.
– Aha! – dôjde mi. – Spomenuli ste vyššiu moc. Nie je to predsa len jej zásluha, že ľudské zverstvá stále musia byť, hoc drvivá väčšina chce len spokojne žiť? Predsa autori konfliktov a násilia by nemali byť horší ako šelmy, keď už sú ľudia... Vysvetlite mi, ako to, že dohoda bez bolesti a krvi nie je medzi nimi možná?
– Prostá chémia človečieho ega. Pozor! Ega, nie tela! Som si istý, že mnohí pred „prostá“ pridajú „s“. Dejiny im permanentne dávajú za pravdu. Majú pre nás množstvo zaujímavých a poučných odkazov, napriek tomu, že ich píšu víťazí.
– Len nechápem, prečo o tom jedni rozmýšľajú, prežívajú to až sú z toho chorí, prepáčte, ako vy, a druhí, autori zla, to majú, vo vašej, chlapskej hantírke na háku!
– Dochádza im neskoro alebo vôbec, že v konečnom dôsledku aj tak všetci skončíme v zabudnutí, v rokline minulosti. Pozrite, v skutočnosti už prvá generácia po nás nevie o nás takmer nič. Tak prečo nenechať každého odžiť si svoju dávku života, nepomáhať mu k predčasnému odchodu a žiť medzi sebou aspoň podľa príkladu zvierat?
– Na to asi treba viac múdrosti než bohatstva, – mienim. – Poviem vám, napríklad, ale teraz sa fakt neurazte, že ste somár. Zvládnete to v sebe? Alebo mi dáte facku?
– Opýtam sa vás, prečo si to myslíte.
– To preto, lebo ste slabší. Iné vám neostáva. Ale keby ste boli silnejší, alebo keby som obsadila vaše hospodárstvo a začala z neho zbierať ovocie vašej práce, alebo vyvážať vašu úrodnú pôdu, tiež by ste konali tak slušne?
– Zavolal by som políciu, vyviedli by vás a bol by pokoj.
Zamýšľam sa nahlas. – Možno by to bolo riešením aj vo svete, keby existovala rýchla, objektívna a hlavne nezávislá medzinárodná polícia.
– Áno, a ja zo svojho dvesto eurového dôchodku ju budem financovať, – vraví pobavene babka stojaca už nad nami s lekárskou správou. Položí starkému ruku na rameno: – Poď ty môj 2. spasiteľ sveta. – Pozrie na mňa a milo dodá: „Som aj za svoje pra-pra-pravnučky zvedavá, koľko vás takých bude ešte treba, kým ten titul bude konečne a naozaj opodstatnene v správnych rukách.“