Meno Eleny Čepčekovej možno smelo priradiť k takým reprezentatívnym menám slovenskej detskej tvorby ako Mária Ďuríčková či Mária Rázusová Martáková. Deväťdesiate narodeniny už síce neoslávi, ale jej tvorba je pre najmenších a detských čitateľov, živá i v súčasnosti.
Od leporela k dievčenskému románu
V súvislosti s touto spisovateľkou naozaj môžeme hovoriť o tom, že ju poznajú tak predškoláci ako aj dievčatá v puberte. Venovala sa tvorbe tak krátkych básničiek, riekaniek a veršovačiek, ako aj príbehov o slovenských „Annách zo zeleného domu".
Za inšpiráciou nechodila autorka niekde do sveta fantázie. Čerpala z typického rodinného či školského prostredia. Svoje postavy tiež nezasadzovala niekam na opustený ostrov. Prežívali bežný život v meste či dedine.
Ak by sme mali spomenúť niečo konkrétne z jej bohatej tvorby, za zmienku určite stoja príbehy pre najmenších, ako ten o malej včielke - Meduška, Utopený mesiačik alebo prvotina Slniečko.
Staršieho čitateľa sa zasa snažila osloviť dielami Monika, Marcela, neplač alebo známym Dievčaťom z majera.
Pani spisovateľka, pani redaktorka
Okrem toho, že Elena Čepčeková obohatila detský knižný svet, vstúpila i do toho časopiseckého. Už v mladom veku publikovala v Slniečku a Priateľovi dietok. Tu jej lyriku značne ovplyvnili práve reprezentanti týchto periodík, medzi nimi aj už spomínaná Mária Rázusová - Martáková. No a v rokoch 1950 - 1957 bola vedúcou redakcie Ohníka, neskôr Zorničky. V pohnutom roku 1968 sa vrátila do obnoveného Slniečka.
Dietky ju teda mohli poznať aj prostredníctvom listovania si v týchto časopisoch, ktorých názvy poznáme i dnes.
Ani tejto spisovateľke sa „nevyhli" ocenenia, ktorými si niekdajší režim ctil umelcov. V roku 1972 získala Cenu Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež.
Tú si samozrejme určite i zaslúžila, tak ako aj týchto niekoľko slov, ktoré ju aspoň v krátkosti pripomenuli.
