
Ako aj pri ostatných tzv. stridžích dňoch, tak aj 4. decembra, na Barboru, platil akýsi nepísaný zákon o zákaze pradenia či vyšívania. Tentoraz to bola vraj prevencia pred tým, aby sa na jar dobytok neklial. alebo presnejšie ako sa hovorievalo - nepáral.
Dobytok sa teda „párať" nebude ale perie to veru áno. Veď páračky patrili k tradičným aktivitám počas dlhých zimných večerov a neboli výnimkou ani na Barboru.
Videli ste „barborky"?
V tento deň sa však nielen páralo perie ale sa aj kúty vymetali. A nevymetal ich len tak hocikto, ale „barborky". Mladé dievčence sa obliekli do bielych rúch, cez tvár si prehodili bielu šatku a chodili s metlami alebo husími perami od domu k domu, aby všetkého neporiadku domácnosť zbavili. Gazdiné ich veru netrpezlivo vyzerali cez okná.
Milé dámy neocenili by ste takéto „pomocnice" aj dnes ? Veď sa blíži vianočné upratovanie :-)
Niekde tieto „barborky" nemali metly ani perá ale varechy. Dostávali nimi mládenci, ktorí sa náhodne objavili na páračkách alebo si nimi len tak dievčatá to taktu vyhrávali a tancovali.
Vykvitne? Nevykvitne?
Odrezať vetvičku ovocného stromu, prichystať vázičku a čakať do Štedrého dňa. Tak to bola na štvrtý decembrový deň snáď každej slobodnej dievky. Čakalo sa totiž na predpoveď sobáša. Ak do Štedrého dňa konárik zakvitol znamenalo to, že sa čoskoro vydá.
Obmenou tejto tradície je urezanie toľkých konárikov, koľko malo dievča prianí. Každý predstavoval jedno. Vetvičky boli do dvadsiatehoštvrtého vo vode a na ktorej sa objavil v tento deň púčik, to prianie sa malo i vyplniť.
S vyklíčením či zapučaním súvisel i zvyk so pšenicou. Tá sa dala naklíčiť v nádobe s pieskom, odložila sa na teplé miesto a počas Štedrej večere miska naklíčenej pšenice spolu s kahančekom v prostriedku zdobila vianočný stôl.
Dnes síce už nechodia ani „barborky", ani nedávame klíčiť pšenicu, predvianočný čas bol však rovnako čarovný pred sto rokmi, ako aj dnes. Tak ho teda vychutnávajme a meninovým oslávenkyniam všetko len to najlepšie.