Hneď mi napadlo že toto 7 ročnédieťa, nebude jedno z tých hanblivých. Prišiel k námtotiž na návštevu ocov bratranec s manželkou a ich dvomavnučkami. Nieže by som nemala rada deti, to ani zďaleka. Skôrmám k takým detským návštevámneutrálny postoj... lebo ich veľa naozaj nemáme. A akaj áno, zvyčajne nie som doma. Nemala som v pláne saim venovať, o dve hodiny som mala byť vonku s kamarátmi ačakala som že dievčatá sa od babky s dedkom ani nepohnú.Mýlila som sa. Toľko čo sa vyzuli... Už dupotali horeschodmi, akoby náš dom už dávno poznali. Tak som bolazvedavá kde ich nájdem.
„Trocha sa tu pozrieme,dobre?“
„Jasne, keď chcete...“
„Toto je čia izba??? Vaaaaaaaaua toto je čo?“
„Gabikina, ona s nami teraznebýva. Stroj na posilňovanie.“
„Môžem? Ako sa s nímrobí?“
Medzi tým ako som staršejpomáhala na stroj, sa mladšia z nich, 5 ročná, začalaprehrabovať v sestrinych knihách. Vytiahla malú, včervenej koži viazanú knihu, zauzlenú koženýmišnúrkami.
„Prečo sa nedá otvoriť?“
Chytila som ju do ruky, pozerámna názov „Kamasutra“.
„Lebo tej budeš rozumieť, ažkeď budeš veľká.“
„A ty jej rozumieš?“.
„Hmmm... trochu. “
Potom obe skonštatovali, že je tamdosť prachu. Hovorím: „To preto, že tu dlho nikto nebol.“„Aha,“ povedali a pokračovali v sliedení. Pootváralisnáď všetko.. pokračovali v bratovej izbe, kde sa imnepozdával ten neporiadok. Ale ten som neospravedlňovala...veď to tam má ako po druhej svetovej vojne (moja od nejďaleko neuteká) Hneď ma napadlo, či to malé nebudúhneď po ceste domov vykladať dedkovi, o tom prachu a neporiadku. Predstavila som si ako to on hneď v pondelok na obede s ocom spomenie, a tobude zasa zbytočných kecí doma.. „Kašľať na to“,pomyslela som si. Veď čo mam teraz začať pratať?
„A brat má frajerku?“
„Má.“
„Ako sa volá?“
„Neviem ako sa volá tádnešná.“
Zvesila zo steny malý zamatovýmeštek s kamienkami, nazrela do neho a skonštatovala:
„To má asi od nej.“
Hovorím: „Nie, to je darčekod Gabiky. Priniesla mu to z Ameriky. Aj ja mám taký.“
Keď sme sa dostali k mojej izbe,vopred som ich varovala že ja mám rada svoj neporiadok. Vrajaj ony majú neporiadok. Začalo sa skúmanie mojej izby.Prisám vačku našli veci o ktorých som ani netušilaže ich mám. Chrápali mi v perinách, štveralisa na policu za plyšákmi, pozhadzovali zaraburdy zo stola,skúšali si maľovatka v skrini a potom mladšiaskonštatovala.
„A ty máš frajera?“
„Už nie.“
„A kedy si mala?“
„Ešte v pondelok.“
„Skade bol?“
„Zo školy.“
Myslím že nechápala.Určite si ma dala do súvislosti s mojím bratom, ktorýfrajerky strieda ako ponožky. A ďalej sa nepýtala... len saváľala po zemi a čítala fosforové menápsov na plafóne.
„A ty máš frajera?“, napadlo ma.
„Ja ešte nie. Ale NinaPajtašová má.“
Hneď som si spomenula na mojuprofesorku slovenčiny zo strednej, ako nám, keď sme naliteratúre preberali Malého princa rozčarovanievysvetľovala ako túto rozprávku pre dospelýchčíta doma už po 5-krát svojej malej dcére. Žesa jej to nikdy nezunuje a ako ju zakaždým jej dcéraNina prekvapí nejakou otázkou, nad ktorou ona samapotom ešte dlho premýšľa. Bola to jedna z mojichnajobľúbenejších profesoriek. Vždy sa do dejov nanáš vkus až príliš vžila. Kreslila námsmiešne schémy vzťahov osôb z diel na celútabuľu, šípky, srdiečka, blesky, obrúčky a krížikya $.
„Ty chodíš do škôlkys Ninou Pajtašovou?“
„Hej, ona sa bude volať Hrubá.Chodí s mojím bratrancom.“
„No to sú mi veci. Naozajs ním chodí?“
„Áno, oni sa raz spolubozkávali v škôlke na ústa.“
„Čože? A to ich učiteľkanevidela?“
„Nie , oni sa skyli pod posteľa Zuza ich ešte kryla.“
„No teda.. u vás sa vškôlke tuším dejú zaujímavejšie veciako u nás v škole.“
„Prečo? Ty si sa eštenebozkávala?“
„Ale bozkávala...“
„A s kým?“
„S Martinom, s tým mojímbývalým priateľom.“
„A koľko krát?“
„Hmmmm.. možno aj miliónkrát.“
„A on ťa má rád?“
„To by som aj ja rada vedela...“
„Tak keď pôjdeš vpondelok do školy, tak sa ho spýtaš.“
„Nie, nespýtam.“
„A prečo? “
„Lebo nie. Poď so mnou dole,spravím vám niečo sladké.“
Dočesala som si vlasy, zbalila mobildo tašky a šla dole. Spravila som zvedavým slečnámbanány v čokoláde a utekala von. Už bol najvyššíčas vypadnúť z domu za kamarátmi. Od pondelka som sadoma nasedela až až. Aj keď to všetko, čo bolo, pomaly vypúšťamz hlavy. Dva a pol roka je dva a pol roka. No nie vždy ide všetkotak by človek chcel. Práve včera som tu v blogu jednej holkyčítala niečo ako: „Ak niečo človek miluje až príliš,príde o to.“ Stalo sa, ale ja mám ešte takmer celýživot pred sebou a celkom sa na ten nový začiatok teším:).
