Mam rada ludi,co sa pozeraju hore. Milujem lietanie, a oblaky... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Internát. Je mi ľúto ľudí, ako sú napríklad aj moji spolužiaci, ktorí maju niektorí viac ako 23 a stále žijú s rodičmi (v lepšom prípade v dome) a denno denne ráno vstávajú do školičky, ako už minimálne 15 rokov.
Niekomu sa zlomí srdce a niekoho prejde parný valec. Za tým mojim parným valcom šla aj kolóna kamiónov.
V dobrom aj v zlom, v zdraví aj chorobe, v šťastí aj v nešťastí, v bohatstve aj chudobe, až kým nás smrť nerozdelí.
Tento týždeň som si vypočula do svojej babky prednášku ako my mladí nevieme ľúbiť. Nekompromisne. Nezáležalo na tom čo som povedala. Proste nevieme a hotovo. Pretože dnes sa mladí len tak rozchádzajú po dvoch – troch – štyroch rokoch a bez problémov si hľadajú nových partnerov namiesto toho aby radšej vyriešili problémy a naučili sa tolerovať jeden druhého až do konca života. Hmmmm... čo na to povedať? „Nová doba, babi!?“ Čo by ste jej na to povedali vy? Ja som usúdila, že nemá význam niečo vysvetľovať.
Najväčšia lož na svete je, že všetko je dane osudom. (P.Coelho)
„Prines mi Abibas alebo Adidios a nezabudni zjesť psa..“ asi tak brala väčšina mojich spolužiakov môj menší výlet do Činy. Ešte som tam nebola a lietam rada, čiže tých 12 hodín z Londýna ma len tešilo. A prvý dojem? Z Hong Kongu som videla poloprázdne letisko a neskôr len ranné Guangzhou, čo mi naháňalo strach. „Toto je Čína? A kde sú ľudia??“
