Jedna skupina sa tešila, že ich švédski obľúbenci novinár Mikael Blomkvist a hackerka Lisbeth Salanderová sa vrátia na stránky kníh. Druhí sa hnevali, že David Lagercrantz, autor známej biografie Zlatana Ibrahimoviča, ktorý s požehnaním rodiny zosnulého Larssona po ňom prevzal štafetu, len vykráda cudzie meno a chce zarobiť na prestíži niekoho iného.
Osobne mi to bolo dosť jedno. Zastávam názor, že nadväzovať na robotu druhého samo o sebe nie je morálne nesprávne. Ako odsúdeniahodné by som mohol označiť motívy, prečo tak Lagercrantz robí, ale ani to ešte nemusí mať zásadný vplyv na to hlavné, o čo tu ide, a tým je kvalita štvrtého dielu Millennia Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti (v švédskom origináli Det som inte dödar oss, „To, čo nás nezabije“). V pozícii čitateľa a nie analytika ľudských motívov ma teda zaujíma, ako sa Lagercrantzovi podarilo znovu oživiť, prípadne zmeniť či interpretovať postavy, atmosféru a štýl z predošlých častí tejto skvelej kriminálnej série.
Najsilnejší dojem na mňa kniha urobila svojou čítavosťou, rovnako ako Larssonove diely. Dej odsýpal rýchlo, nenudil, nenašiel som žiadne rozsiahlejšie miesta, kde by som mal chuť preskakovať strany alebo prestať čítať. Opisy striedme, k veci, plus pár detailov na navodenie dojmu konkrétnosti a realistickosti. V tomto je Lagercrantz úspešným Larssonovým nasledovníkom. V istom zmysle, ako už iste podotkli iní recenzenti, dokonca Larssona prekonáva. Už som nebol unavovaný kopiacimi sa poznámkami o tom, kto si obliekol aké džínsy, koľko kúskov pizze zjedol a v kávovare akej značky si spravil presso, zvláštne detaily, čo Larsson z mne neznámeho dôvodu mal tak rád. (Možno by to bol dobrý nápad na serióznejšiu literárnu analýzu). Sem-tam sa pár riadkov tohto typu vyskytlo, ale bolo ich tak akurát na to, aby vo mne utvrdzovali dojem, že toto je to staré dobré Millenium so všetkým, čo k nemu typicky patrí. Podobne dobre je zachované švédske prostredie a „švédska atmosféra.“
S postavami je to už trocha komplikovanejšie, hoci pre mňa stále na akceptovateľnej úrovni. Mikael Blomkvist je opäť napísaný veľmi dobre, pôsobí na mňa hodnoverne, je to proste ten istý svojský novinár s nekompromisnými morálnymi zásadami a osobitým zmyslom pre lojalitu. Horšie je to s Lisbeth Salanderovou. V jej prípade som na rozpakoch, či ju Lagercrantz až priveľmi nepoľudštil. Zdá sa mi, že oproti minulým častiam je normálnejšia, zhovorčivejšia, priamejšia, menej asociálna. Už to nie je celkom ona. Hoci by sa dalo argumentovať, že Lagercrantz ju takto štylizuje úmyselne za cieľom urobiť ju hodnovernou tým, že aj ona sa osobnostne vyvíja, v knihe mi chýbajú okolnosti, ktoré by tento vývoj dostatočne vysvetľovali. Možno že tam aj boli, ale ak áno, tak mi chýba zobrazenie ich logického súvisu s Lisbethiným zmeneným správaním. To isté platí napríklad o komisárovi Janovi Bublanskom, ktorý náhle prežíva spirituálnu krízu so zaujímavou dohrou (nechcem spoilovať). Trochu ma mrzí, že väčší priestor nebol venovaný iným známym postavám. Tie sa tam síce objavia, konajú, ako sme naučení očakávať, ale to je všetko. Erika Bergerová má v knihe len jedinú silnú scénu. Škoda. Nové postavy, naopak, autor zvládol. Nepripadali mi plytké, ani uletené (veď kto už len popri Lisbeth, na ktorú sme si zvykli, bude pripadať uletený?), dokonca boli celkom sympatické. Len v prípade niekoľkých by som privítal viac invencie. Profesionálny zabijak, ktorý má zrazu výčitky zabíjať, veľmi neohúri.
Ďalším pozitívom Dievčaťa, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, je zachovanie drsného realizmu zmiešaného s neochvejným idealizmom, aký sme už zažili u Larssona. Opäť sa ponárame do sveta veľkých organizácii, ktorým sú životy malých jednotlivcov ukradnuté, opäť sme nedobrovoľnými svedkami ubližovania bezbranným. Napriek tomu si naši hlavní hrdinovia nezatvárajú oči, nestávajú sa však ani cynickými, ale naďalej usilujú o to, čo pokladajú za správne. A i keď sa im podarí zvíťaziť, neprepadajú romantickým predstavám a extatickým stavom spojenými so záchranou sveta. Len žijú ďalej svoje charakteristické životy, s nádejou i pochybnosťami ako dovtedy. K tomuto realizmu ešte jedna dôležitá vec. Nepriatelia tu nie sú nejakí vzdialení oni, napr. Rusi, ako by sa dalo domnievať, ale sú taktiež medzi nami (švédske tajné služby), respektíve na opačnej strane sveta ako Rusko (USA). Ďalší dobrý bod pre Lagercrantza.
V týchto oblastiach je teda obsah knihy na tom dobre, v niekoľkých iných však trpí nedostatkami. Hneď od začiatku som mal pocit, že viem, o čom bude zápletka, a to sa viac menej splnilo. Autor nesnímal pomaly plachtu z niečoho, čo sa nakoniec ukázalo byť kostlivcom, ale rovno odhalil časť lebky a ja som už len čakal na to, než sa odhalí aj zvyšok. Inými slovami, v príbehu mi chýbali prekvapenia a zvraty, viac menej išiel rovno ku koncu, ktorý bol naznačený veľmi rýchlo na začiatku. Hlavná zápletka mohla nastúpiť viac „potajomky“, subtílnejšie, a to isté sa dá povedať o jej priebehu i vyvrcholení. Ako keby všetko zásadné už bolo naznačené a potom čitateľovi prezentované z rôznych uhlov namiesto pridávania nových, šokujúcich poznatkov.
Avšak napredovanie príbehu má i iné muchy. Tu je jeden z aspektov Lagercrantzovej prózy, ktorý sa najviac odlišuje od jej predchodcu. Zatiaľ čo Larsson vytváral napätie zobrazovaním pátrania a postupným odhaľovaním informácií, skladaním skladačky, jednak v hlave novinárov a policajtov, jednak v mysliach samotných čitateľov, Lagercrantz preferuje viac akčnosti. Dej je dopredu dosť zásadne posúvaný nie len snahou objasniť isté udalosti z minulosti, ale do veľkej miery aj udalosťami, ktoré sa dejú v priebehu románu. To má za následok, že román sa sčasti odkláňa od detektívky a prikláňa k thrilleru. Asi to samo o sebe nie je úplne zlé, ale v kontexte predošlých častí Millennia to veľmi nepoteší a ani nepridá na hodnovernosti. Tento autorský postup skôr vytvára dojem dosť prvoplánovej snahy o gradáciu a zachovanie napätia.
Aj koniec potrebuje samostatné vyjadrenie. Istá škola kreatívneho písania tvrdí, že dobrý potenciálny debut prvotina kniha funguje sama o sebe a zároveň vytvára podklad pre možné pokračovania. Keďže v Millenniu 4 ide už o viac-menej o nový, samostatný príbeh, pre potreby tohto článku ho budem považovať za prvý diel v sérii (a Ibrahimoviča ignorujeme, to je iná oblasť). Ten je síce čitateľný aj sám o sebe, avšak na mnohých miestach som mal dojem, že toto by sa malo dotiahnuť, toto bolo odbavené príliš aby to bolo všetko. Proste na mňa príbeh v knihe pôsobí ako pôda pre niečo oveľa väčšie. Je toho veľa, na čo sa dá ďalej nadväzovať. A takto som sa cítil ešte pred tým, než som čítal pár posledných strán, ktoré veľmi silno kričia, že pokračovanie bude. Dúfam teda, že sa ho dočkám. Zvýšilo by moju mienku o tejto časti Millennia. Mrzí ma teda, že viaceré línie a postavy boli „zakončené“ tak narýchlo, že sa pri nich dojem konca takmer úplne vytratil. Zišlo by sa im viacej pozornosti. A celkovo bol ten záver na môj vkus akýsi prudký.
Napriek týmto výčitkám k obsahu stále pokladám knihu za pomerne slušné čítanie. Spolu s predošlými dielmi Millennia je jedným z mála diel, pri ktorých je pre mňa štýl približne rovnako dôležitý ako obsah. Lagercrantz, ako som písal v úvode, dobre napodobuje Larssona, i keď aj v tomto ohľade musím vytknúť pár vecí. Sklamali ma lacné cliffhangery, miešajúce sa s hlúpymi frázami typu „O chvíľu už nechcel veriť vlastným očiam“ (31) alebo „[. . . ] nadobudol pocit, že jeho život už nikdy nebude ako predtým“ (33). Taktiež sa v texte vyrojilo množstvo anglicizmov (tu sa domnievam, že to nie je spôsobené prekladom a že boli aj v originálnej verzii), ktoré majú zrejme za cieľ dodať knihe moderný nádych, no na mňa pôsobili silene a priveľmi účelovo. Toto je ale dosť subjektívna vec a nie tak zásadná ako asi najhorší prešľap v štýle, ktorého sa Larssonov následník dopustil. Ide o podávanie tej istej situácie z pohľadu viacerých osôb. Zatiaľ čo Larsson síce tiež dosť striedal postavy, časť písaná z pohľadu jednej začínala dejovo tam alebo krátko pred tým, ako časť nejakej inej skončila, respektíve sa nová postava zaoberala niečím iným, takže som mal pocit, že pokračujem v knihe ďalej a nečítam to isté. Avšak Lagercrantz tento prienik perspektív postáv dosť zväčšil a často podáva popis tej istej situácie očami dvoch ľudí, čo ma pre svoju zbytočnosť vytáčalo. Ten textový priestor sa dal využiť aj lepšie, napr. na hlbšiu charakterizáciu nových postáv alebo na skomplikovanie zápletky, prípadne na subtílnejšie naznačovanie podstatných detailov.
Než skončím, ešte si dovolím dve poznámky. Prvou je komentár o tom, ako Lagercrantz nadviazal na okrajový materiál z predošlých častí. Nová zápletka je kombinovaná s rozvíjaním línií z predošlých dielov, ktoré neboli také zásadné a stávajú sa nimi až teraz. To ma na jednej strane teší, lebo ide o prácu s niečím známym, na druhej strane mi niektoré súvislosti pripadajú až príliš nepravdepodobné a mechanicky vytvorené za účelom práve pracovať so známymi aspektmi série.
Druhá poznámka sa netýka autora, ale prekladateľa, a grammar nazi vo mne si ju nechce odpustiť. V Dievčati, ktoré uviazlo v pavúčej sieti sa spomína známy komixový superhrdina, identický s nórskym bohom hromov, bleskov a búrky. Neviem, či v čase, na ktorý kniha odkazuje, u nás vôbec komiksy od Marvel-u vôbec vychádzali a ak hej, tak ako boli mená v nich prekladané, ale pripadá mi hlúpe písať Tor namiesto Thor, ako je dnes v tejto sfére zaužívané.
Na záver teda konštatujem, že štvrtý diel Millennia sa síce vo viacerých kvalitatívnych bodoch rozchádza s predošlými tromi, v iných, medzi ktorými sú popredné veľmi pútavé štýl a motívy zápletky, však nezaostáva. Lagercrantz (zatiaľ, dajme mu ešte šancu) nedosahuje Larssonovu celkovú úroveň, ale napriek tomu sa jeho dielko stále dá čítať ako akceptovateľné pokračovanie pôvodnej série, ktoré nenudí a sľubuje ešte vydarenejšiu budúcnosť. Dúfam, že svoje sľuby aj splní.
Plusy:
Zachovaný starý dobrý pútavý štýl
Staré dobré známe švédske prostredie
Návrat obľúbených postáv, ktoré sú pomerne dobre spracované
Uveriteľné nové postavy
Realizmus zmiešaný s idealizmom, morálna rovina románu
Nadviazanie na niektoré menej rozvinuté línie z predošlých dielov
Veľmi pravdepodobné pokračovanie
Mínusy:
Lisbeth je akási iná (a s ňou trocha i ďalší)
Pri nových postavách napriek uveriteľnosti málo originality
Málo priestoru niektorým známym postavám
Plochá zápletka, jej vývoj a prezentácia
Menej detektívky, viac thrilleru
Príbeh nepôsobí ako samostatný, nedostatočne spracovaný záver (závery línií)
Miestami lacné cliffhangery a hlúpe frázy
Násilné anglicizmy
Zbytočné podávanie tej istej situácie z viacerých perspektív
Niektoré násilné a nepravdepodobné súvislosti
70%
David Lagercrantz: Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti. Prel. Jozef Zelizňák. Bratislava: Ikar, 2015.
