Neil Gaiman: Nikdykde

Čo spája Neila Gaimana – súčasného autora originálnych fantasy kníh a komiksov - so zaslúžilým majstrom epickej fantastiky J. R. R. Tolkienom a svetovým autorom rozprávok Lewisom Carrollom?

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Je to presvedčenie, že fantázia nám umožňuje vidieť veci, ktoré pokladáme za obyčajné, novým spôsobom, umožňuje nám ich znova s nadšením objaviť. V Úvode do románu Nikdykde Gaiman píše:

„Mojim úmyslom bolo napísať knihu, ktorá by robila pre dospelých to, čo knižky, ktoré som v detstve miloval, knižky ako Alica v krajine zázrakov , knihy o Narnii alebo Čarodejník z krajiny Oz, robili vtedy pre mňa. A chcel som rozprávať o ľuďoch, ktorí prepadávajú štrbinami: hovoriť o vykorenencoch a využiť na to zrkadlo fantázie, ktoré nám mnohokrát dokáže ukázať veci, ktoré sme videli už toľkokrát, až ich vôbec nevidíme, ako by to bolo prvý krát.“

Gaiman je verný tomuto presvedčeniu, popri Carrolovi, Tolkienovi a iných si však pochopiteľne ide svojou vlastnou cestou. Jeho jedinečný štýl adaptuje rozprávkové i mýtické motívy, upravuje ich, mnohokrát zasadzuje do súčasnosti, prispôsobuje dospelému čitateľovi a ochucuje svojskou temnou estetikou.

Žiaden strach, spoilery nebudú.

Neil Gaiman (zdroj: flavorwire.files.wordpress.com)

Nikdykde nie je jeho novým dielom, v originálnom jazyku kniha vyšla prvýkrát v roku 1996 spolu s rovnomenným seriálom z rúk BBC, okrem toho existujú adaptácie v podobe komiksu a rozhlasovej hry. Ja som sa do Nikdykde pustil až teraz, hoci som o nej počul už dávnejšie. Ťahali ma zvedavosť a nádej miešajúce sa s pochybnosťami. Od Gaimana som už čítal Koralínu (Coraline), Amerických bohov (American Gods), prvé časti Sandmana a niekoľkokrát videl filmové spracovanie Hviezdneho prachu (Stardust). Tvorba tohto zvláštneho autora vo mne vyvoláva zmiešané reakcie. Síce ma uchvacuje jeho predstavivosť, kreativita a práve schopnosť podať staré veci v novom, fantastickom svetle, odrádza ma jeho nechutná brutalita a morbidita, ktoré, mám pocit, niekedy prekračujú hranice toho, čo je zdravé. Nikdykde nie je výnimka, hoci tu celkom rád konštatujem, že na váhach dojmov sa jazýček jasne vychyľuje na pozitívnu stranu.

Nikdykde, akási Alica v krajine zázrakov pre dospelých, je pomerne krátky príbeh o mladom mužovi Richardovi, ktorý sa vplyvom okolností dostane do Podlondýna, fantastického sveta –kto by to bol čakal – pod skutočným Londýnom. Podobne ako Alica sa stratený Richard zoznamuje s bizarnými zákonitosťami i s ešte bizarnejšími obyvateľmi tohto divného sveta, pričom zažíva rôzne dobrodružstvá, spoznáva sám seba a vyvíja sa.

Gaiman sa v Nikdykde nesnaží vytvoriť komplexný a po všetkých stránkach do seba zapadajúci fantastický svet, rovnako ako pre nás svet Alice ostáva do veľkej miery nepoznaný. Autor čitateľovi skôr pri rozprávaní o Richardových zážitkoch ponúka defilé rôznych prvkov tohto sveta, teda jeho obyvateľov a miest. Pôsobí to na mňa protichodne – na jednej strane tým ostáva Podlondýn tajomný a rozprávkový, na druhej strane sa mi zdá, že prvky spolu veľmi logicky nesúvisia, nevyplývajú jedna z druhej, ale že tam sú, lebo sa autorovi proste páčili.

Obálka Nikdykde (zdroj: www.martinus.sk)

Fantastické prvky však vo svoj prospech hovoria samy za seba. Pútavé postavy, ktoré nestretnúť každý deň v uliciach Londýna, sú napísané uveriteľne a originálne „rozprávkovo.“ Ide však naozaj o rozprávku pre dospelých - nebudete deťom čítať o profesionálnom zabijakovi, čo večne chrúme nejaké mŕtve surové zvieratko. Hoci s týmito postavami nestrávite až tak veľa času (knihu prečítate rýchlo – hoc aj na jedno dlhšie posedenie), stihnete si medzi nimi nájsť obľúbencov (nie všetci sú zabijaci).

Prostrediu, v ktorom sa tieto postavy pohybujú, je venovaný menší priestor. Chodby a tunely pod Londýnom nie sú vykreslené podrobne, čo však neznamená, že by neboli pútavé. Naopak, myslím si, že striedmosť v znázornení tohto jedinečného sveta je úmyslom prinášajúcim pozitívny výsledok - aký by to bol tajomný svet, keby sme sa o ňom všetko dozvedeli?

Na obranu fantastických prvkov v Nikdykde treba taktiež povedať, že autorovi sa darí plniť svoj zámer. Síce to nie je vždy viditeľné hneď, miesta a postavy z Podlondýna často odrážajú skutočný svet a o tejto konkrétnej prednosti Nikdykde by sa ešte dalo písať veľa, ale o to mi tu nejde.

Dej knihy, počas ktorého všetky tieto bizarnosti spoznávame, sa nevlečie. Autor sa veľkým oblúkom vyhol nebezpečenstvu hroziacemu všetkým literárnym svetom a opisy v Nikdykde nikdy a nikde zbytočne nedominujú. Zápletka sa stále vyvíja, postavy stále aktívne konajú. No i tak je to práve dejová zložka, ktorá knihu jemne DEgraduje, pretože s posúvaním deja zápletka NEgraduje. Konflikt sa náhle prudko vyhrotí až ku koncu, čo je popri dovtedy slabej gradácii nemiestna zmena.

Zmenám však nepodlieha Gaimaov fantasy štýl, ktorý v Nikdykde, ako aj v ďalších jeho knihách, ostáva rozprávkovo-mýticko-tajomno-temný. Nikdykde je miestami pochmúrne čítanie, nenachádzame tu úžasné krajiny s drakmi a jednorožcami, namiesto nich tu máme labyrinty plné potkanov, intrigánov v oblekoch, smrtiacej tmy a ďalších vecí, ktoré je možno lepšie nepoznať.

Napriek tejto pre Gaimana typickej záľube v pochmúrnosti, je Nikdykde pozitívnou knihou. Knihou, ktorá, ako správe rozprávky a mýty, učí nadčasové pravdy. V tomto prípade o dôvere a zrade, obetovaní a sebanachádzaní a o tom, že to pravé a skutočné je často viac, než vidíme na prvý pohľad.

Ak vám teda fantastickosť, pochmúrna atmosféra a trochu viac násilia nevadia, je Nikdykde dobrou voľbou. Jeho umelecká originalita a spôsob spracovania tém, z ktorých sú mnohé (nielen) spoločensky relevantné, z knihy navyše robia viac než len oddychové čítanie.

Dajte si však pozor. S niektorými ďalšími Gaimanovým dielami je to problematickejšie...

Neil Gaiman: Nikdykde

+