Prišiel som na nástupište asi 10 minút pred odchodom autobusu a vydýchol si, lebo tam stálo zo 10 ľudí. A tak sme čakali. A čakali. Ako však čas plynul, bolo čoraz zvláštnejšie, že autobus neprichádzal. Ľudia sa začali vypytovať jeden druhého, či cestujú týmto spojom častejšie a obzerať si navzájom lístky, na ktorých bolo napísané stále to isté nástupište č. 4, čas 13.45.
Asi 15 minút po očakávanom odchode sa jeden z nás, čakajúcich, rozhodol ísť opýtať na informácie, či nevedia, čo je s autobusom. Samozrejme, nevedeli.Keď už prešla dobrá polhodina, vybrala sa ku pokladniam jedna dievčina a prišla s "potešujúcou" správou: autobus odišiel plný pred tou polhodinou. Prišiel za nami chlapík číslo jeden. Vyzeral na veľkého skeptika a pokúšal sa nás presvedčiť, že my (asi 15 ľudia) sme si ten autobus jednoducho nevšimli a nenastúpili doň. Boli tam ľudia, ktorí čakali na stanici pol hodiny pred odchodom, no žiadny autobus s logom dopravnej spoločnosti GranusTrans nevideli.
O chvíľu prišiel chlapík číslo dva. Vraj volali šéfovi tej prepravnej spoločnosti a možno po nás pošlú mikrobus. Nachvíľu odišiel a potom sa vrátil, že dopravná spoločnosť sľúbila, že to zariadi. Na scéne sa priebežne objavoval tratí chlapík, ktorý vydával zmätočné informácie a o ktorom druhý chlapík vyhlásil, že to je magor a nemáme ho počúvať. Keď už boli asi 3 hodiny popoludní, tretí chlapík prišiel s tým, že je tu nejaký mikrobus, že to bude asi pre nás. Dievčina, ktorá si medzitým kúpila lístok na autobus 16.30 ho išla vrátiť. A za chvíľu sa opäť objavil chlapík číslo dva a povedal, že nik nepríde. Tak sa skončilo plodné popoludnie strávené na florenci. A chudák dievčina si išla späť po vrátený lístok.
Veľmi rád by som vedel, kde bol ten autobus. (A veľmi rád by som sa bol ten deň dostal do Bratislavy...)
