Batožina je pobalená, už niekoľko dní čakám na pána, ktorý si to má doniesť a následne presťahovať domov. Nebude to robiť z dobročinnosti, bude mi účtovať 3 eurá za kilogram. Keby som na to myslela, keď som s pôžitkom nakupovala. Tá batožina ma znervózňuje hlavne kvôli môjmu synovi, ktorý má už z tých krabíc asi nočnú moru. A zo dňa na deň horšie zaspáva. Kde sa pozriete krabica a ak nie krabica tak mech s oblečením. Ale aj ja už strácam schopnosť ho kľudne uspať.
Zajtra ma čaká posledný deň v práci. Nastúpila som tam len pred 3 mesiacmi, krátko pred tým než sme sa rozhodli o definitívnom odchode z Írska. V priebehu prvých dní mi pripravili "večer von", boli sme na pár drinkov na zoznámenie. Boli ku mne veľmi milý a ja som sa snažila nazbierať čo najviac skúseností pre moje CV. Úplne ma odzbrojili, keď mi v pondelok kúpili roládu, aby sme si posedeli a darovali mi strieborný prívesok na retiazke. Aby mi nebolo málo, dnes pre mňa zorganizovali rozlúčkový obed.
Cestovná horúčka stúpa, najviac ma desí to, že si to uvedomujem a obávam sa, že to bude horšie aj napriek tomu, že sa snažím byť kľudná. Beriem to s kľudom, veď veľa toho asi aj tak nestihnem tak sa dotiahnem tých pár dôležitých záležitostí a ostatné sa už nejak vyriešia... Lebo by som sa zbláznila s iným prístupom.
Takže pred sebou ešte 60 hodín od onoho okamihu, ktorý bude tak dôležitý v mojom ďalšom živote. Verím, že budú pokojné. A moje pocity sa trochu ukľudnia a prestanem sa cítiť ako pubertiak alebo tehuľka s hormonálnymi zmenami.
