Neviem, či je smutnejšie, že sa na tom postupe zhodli takmer všetky „veľké“ strany alebo to, že sa do šíku vraj postavil aj prezident. Len na jeho pleciach totiž teraz leží dodržanie Ústavy a bez prezidenta, ktorý je zárukou ústavnosti a zákonnosti, nám tu z demokratickej štruktúry najmä v časoch kríz vypadáva jeden významný balvan.
Ústava hovorí jasne: vládu, ktorá stratila dôveru parlamentu, prezident MUSÍ odvolať. Nemožno od prezidenta chcieť, aby teraz na štyri mesiace oslepol len preto, že to vyhovuje úzkym straníckym záujmom všetkých zúčastnených! Ak ústavní činitelia volia kroky, musí im byť jasné, v akých ústavných rámcoch sa pohybujú, a aké budú ich následky.
Nemožno jedným dychom prezidenta kritizovať za nečinnosť v prípade riadne zvoleného generálneho prokurátora Čentéša a zároveň od neho nečinnosť rovno žiadať, keď je politicky výhodná. To, že v Ústave nie sú uvedené lehoty, nie je žiadnym ospravedlnením. Nečinnosť prezidenta by sa od prípadu Čentéš teraz líšila iba tým, že je politicky tolerovaná.
Ako sa má bežný občan potom vysomáriť v tom, kedy sa majú pravidlá dodržiavať a kedy už nie? To, že k demokracii sa hlásiace strany dokážu jednohlasne vyprodukovať taký číry oportunizmus, je priam alarmujúce.
Otázka, či po odvolaní vlády môže prezident odvolanú vládu poveriť výkonom funkcie až do volieb alebo musí vymenovať vládu novú, je vážnou ústavnou otázkou, ktorú by mali vyriešiť odborníci.
Ak však majú v tejto krajine platiť pravidlá a nemá byť územím neobmedzených vládcov a priestorom svojvôle, musia sa tieto pravidlá dodržiavať aj v prípadoch, keď sú nevýhodné. A kto je významnejším príkladom pre spoločnosť, ako ústavní činitelia a parlamentné politické strany?
Zuzana Wienk Ak vás článok zaujal. môže naň upozorniť iných aj hlasovaním na: