Priznám sa, mal som obavy. Predtým som pracoval v múzeu a následne v osvetovom stredisku, elektrotechnický priemysel, resp. jeho výrobná časť mi príliš neimponovali. Ešteže brácho už v Pardubiciach pracoval a vopred ma pripravil na to, čo ma čaká: dvanásťhodinové státie na nohách, jednotvárna otročina na pásovej linke, sadistické svine na vedúcich postoch, správajúce sa k podriadeným ako k absolútnym nulám.
Druhý deň po našom príchode nás čakalo školenie - kecy + ďalšie testy. Bolo nás tám asi tridsať, všetko Slováci z končín, kde to najviac fičí - východ, Gemer, Kysuce, skrachované Považie. Najviac pozornosti sa na školení venovalo bezpečnosti a požiarom. Až toľko, že môj prvý príchod na výrobnú halu som si predstavoval ako výjav z Danteho Inferna: horiaci operátori linky metajúci sa na zemi, elektrické výbuchy, prášok z hasiaceho prístroja vznášajúci sa nad všadeprítomnými plameňmi...
Musím uznať, že som mal šťastie. Zháňali niekoho, kto ovláda angličtinu a PC. Prihlásil som sa. Koordinátor sa ma spýtal na dosiahnuté vzdelanie. Vysokoškolské, prehlásil som s malou dušičkou. Prekvapene si ma obzrel a zaviedol do druhej výrobnej haly, Motoroly. Pri ceste tam sa mi zdôveril, že som blázon ak tu hodlám pracovať, pretože tu nikto normálny nepracuje. Mal stopercentnú pravdu.
Stal sa zo mňa MRB operátor, mix skladničtiny, reklamovania a logistiky. Vraj super flek. Až taký dobrý, že počas dvoch rokoch sa na ňom vystriedalo sedem ľudí. Samozrejme že som robil chyby. Šéfku aj kolegyne (výlučne feministický kolektív) štvali hlavne moje filozofické odpoveďové emaily na otázky z iných oddelení, napr.: „Koľko ks PN-959425668IP sa nachádza v STA2 a ST02 a aké RTVPO sa im má dať po RW, prípadne po RRW?" No neodpovedajte filozoficky! To miesto si vyžadovalo zodpovednosť, no na oplátku dávalo čas na čítanie Murakamiho kníh v mobile nielen počas nočných smien.
Foxconn je čínska firma, zamestnávajúca chudobu Európy a Vietnamu za smiešne peniaze. Poskytuje otrasné pracovné podmienky a využívajúc služby agentúrnych sprostredkovateľských spoločností, správa sa ku svojim zamestnancom horšie ako k pokazeným komponentom do setoboxov. Krátke prestávky (ak vôbec nejaké sú), strhávanie zo záloh a výplat (ak vôbec nejaké sú), brutálna záťaž na psychiku ( ak vôbec nejaká zostane). Ináč je to vskutku multikulti company - Rumuni, Bulhari, Turci, Vietnamci (Bruce Lee Foxconn), Mongoli, Poliaci, Česi, Slováci, Maďari, Rómovia... Taký drobný Babylon. Že to bola spoločnosť stojaca za jedno veľké merde, dokazuje aj počet agentúrnych zamestnancov, ktorí sa za päť rokov vo Foxconne vystriedali - za SK Expres približne osemtisíc, za Xavax okolo dvadsaťtisíc.
Babylonom bola aj naša firemná ubytovňa, bývalé kasárne „Húrka", miesto známe ako „Ghetto". Zmes národov na malom priestranstve, každodenná prítomnosť drog (Bulhari piko, Vietnamci tráva, Maďari haš), cudzineckej polície, balkánskej hudby revúcej z ojazdených, odkúpených aút... Nečudo, že upratovačky našu izbu volali „zlatá 101-čka".
Ale Foxconn ponúkal aj možnosť spoznať nových ľudí. Pravoverného skinheada a skvelého kamaráta Ivana, ktorý mal naozaj vysokú pozíciu, inteligentného človeka, ktorý sa však pod vplyvom alkoholu menil na nezvládnuteľnú beštiu; škúľavého Ivana, ktorý každé nové zoznámenie začínal s vetou „Práve sa rozvádzam"; Satana zo Sečoviec, bláznivého prefetovaného chlapca a náboženského fanatika predpovedajúceho skorú apokalypsu (sv. Augustín musel istotne šňupať koks); Šúľankára, päťdesiatročné decko závislé na rulete (Ale ja mám systém!); Ďura, bývalého majstra Československa v džude... Proste xy ľudských osudov.
My s bráchom sme vychádzali so všetkými, najviac ale so slovenskými Maďarmi hiphopermi, Rumunmi (tými slušnejšími) a Poliakmi (tými neslušnejšími). Keď po prvom mesiaci koordinátori oznámili, že nie je práca a polovica z tých tridsať ľudí, čo s nami bola na školení odišla domov bez výplaty (využili ich na reklamačky a poslali do p...), vybavil som mu prácu na inej hale. Ja som mal robotu zabezpečenú, postupne som sa zlepšoval a zoznamoval s ostatnými. Našiel som si priateľov, no väčšina ľudí na Motorole na mňa pozerala s odporom - dostať sa hneď prvý deň na najlepší flek, zatiaľ čo oni si svoju pozíciu museli odpracovať niekoľko rokov za pásom - to bol ich dôvod. Právoplatný dôvod.
A tak sme sa po troch mesiachoch vykašľali na feťákov na Húrke, mizerný plat a debilných šéfov. On sa rozhodol stráviť leto doma, ja pre Prahu. Zbalili sme sa a zasa spravili tú úžasnú vec. Vypadli sme.
Ako vravia bývalí zamestnanci Foxconnu - „Pardubice nikdy více". Alebo ako vraví nápis na autobusovej zastávke pred „Húrkou" - „Foxconn jebać, nigdy wecej."
