Na gympel som chodila rada. Našla som si tam svoje piraňe a tým bol život oveľa ľahší. Bola som spokojná. Pipi, Babena, Fľaška, Ažka, Malina , Bordy. Boli to moje najlepšie kamky. Sedeli sme v rade pri dverách v úplne posledných laviciach a raz nás jeden nemenovaný profesor nazval „hnilým kútom“. No „hnilo“ sa nám tak celkom dobre. Pred písomkami to vyzeralo rôzne. Pipina stále stresovala, Maline sa potili ruky, Ažka si nesmelo opakovala, Babena zrejme spievala, Bordy sa neučila, lebo všetko vedela už tri týždne dopredu. A ja? Ja som bola rada, že Nemo srdečne rozdával po triede ťaháky, ktoré doma poctivo klepkal na kompe. A potom tu boli ešte dve úžasné kamky. Gwyneth a Angie. Priznám sa, že vďaka nim som na písomkách čo to vedela , pri radení si totiž nevedeli šepkať.
Pamätám si ešte keď som bola „zamilovaná“ do Jastraba. To bol ošiaľ. Bolo to akože tajomstvo a tým pádom to samozrejme vedela celá škola. On ma ale nechcel, vraj som bola primladá. Aj tak to bolo z mojej strany ešte len detské pobláznenie. V podstate som bola ešte kváka obyčajná. To mi pripomína náš SZK. Spolok zelených kvák. Ja, Fľaška (alebo tortelina) a Malina sme si po škole zvykli dať dymku mieru. Volali sme to jednucho „bažina“. Boli to také krycie slová pred profesormi, rodičmi a ostatnými nebezpečnými živlami. Boli to super časy. Raz sme si u Fľašky doma urobili špagety, zapili červeným vínom a tancovali do rána bieleho. Vtedy nás zobudila jej starká z vedľajšieho domu. Kričala a chcela aby sme ju vpustili do domu. Dodnes neviem či sme jej otvorili keďže ešte pred pár dňami Fľašku naháňala po dvore s metlou v ruke.
Mala som ešte pár podarených spolužiakov. Samil a Raji. Samil, vždy vysmiaty a ochotný podať pomocnú ruku. Spolu s Rajim zvykli hrávať karty, ktoré im neskôr zhabali. Vraj to boli diablove obrázky. Navštevovala som cirkevné gymnázium a tak to bolo zakázané. To si potom Sami a Raji stiahli do mobilov erotické hry a „bavili“ ich počas celého vyučovania.
Nielen cirkevné, ale aj bilingválne gymko sa stalo mojim druhým domovom počas celých ôsmich rokoch. Zo začiatku som mala isté problémy s anglinou. Profka Kakcúnová ma vždy vystresovala už len svojím oranžovým vzhľadom. To spôsobilo, že som nebola schopná rozmýšľať kedy sa používa ten sprostý predprítomny čas vo vete. To boli tie horšie časy. Potom svitlo na tie lepšie a do našich životov vstúpila profesorka Pádová. Bola a vlastne stále je úžasná. Dodnes si pamätám ako nám rozprávala o svojej novej práčke a o manuály, ktorý študovala celý víkend. Neviem či tej práčke aj nedala nejaké meno, lebo jej lampa mala. A keď prišlo na písanie eseje tak nám vždy prízvukovala urobiť si osnovu. Dodnes si ju robím. Či už si niečo napíšem do denníka alebo sa rozhodnem napísať knihu. Priznám sa, osnova k tejto knihe mi dala zabrať, na všeličo som si pospomínala. Na veci krásne ale aj tie menej príjemné. Škoda , že si nedokážem urobiť osnovu svojej budúcnosti. Aký by bol potom život ľahký....
